Raz chcem písať nie o mne, ale o vás. Raz chcem kričať po niekom nie kvôli mne, ale kvôli nemu. Raz chcem byť niekoho zrkadlom, tak, ako si želám, aby bol momentálne niekto zrkadlom mne. Aby si sadol oproti mne a kričal po mne otázky, dokým to nepochopím. To, čo viem už dávno.
Láska. Láska je ten najkrajší cit na svete. Je to ranný úsmev, večerný smiech. Slzy šťastia. Nik ju nedokáže opísať, pretože ju prežíva. A potom príde sklamanie. Strach. Zničenie. Je v poriadku, keď sa dvaja ľudia nenájdu. Nie je v poriadku, keď sa dvaja ľudia nájdu a úmyselne zabijú.
Ľudia sa dobrovoľne ničia, robia zo seba závislých. Tak veľmi im chcem pomôcť, chcem, aby boli skutočne šťastní. Ako som ja bola skutočne šťastná predtým, než som spoznala lásku. Záleží mi na nich, takže moje pohnútky sú len vlastné sebectvo s úmyslom môjho šťastia.
V poslednej dobe spomínam na staré časy. Na to, aká mrcha som bola. Na každú sviňu sa voda varí. Mne už vrela. Viem, že to chce len čas, veľa času, ale čo z toho, keď to tak veľmi bolí.
Som sebec, egoista, narcis, netrpezlivá. A som na to hrdá.
Som tá "kamarátka" kamarátkinho frajera.
Som tá, čo ti s úsmevom povie, že hops, spala som s iným, sorry. Som tá, ku ktorej sa aj tak vrátiš.
A teraz som už konečne tá, ktorej bolo ublížené.
Bojím sa, že láska zo mňa urobila dobrého človeka.
Mrzí ma, že už viac nezažijem aké to je, keď mi niekto chýba. A možno o tom to je- nechýba mi on, chýbajú mi tie pocity!
... chýba mi on. Ale teším sa na ten deň, kedy mi bude ľahostajný. Po roku a 4-och mesiacoch. Po tom, ako som
ako som urobila
to sa nedá povedať
to, čo sa nemalo stať.
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár