tlačí ma k múru,
nevidím si ani na nohu.
Otáčam sa gúľam očami,
zazriem niečo? Či len svoju paranoju?
Oči mám zlepené snahou plávať,
bránia mi v pátraní po živote.
Čo je úsmev a čo šťastie?
Cudzie slová v tomto dome.
Ak aj predsa, smiech chutí grepom,
trpko a kyslo zároveň,
necítim sa dobre pri ňom.
Úsmev mrzne a vytvára na oknách kvety.
Slzy vo mne, na mne,
všade okolo samá vodná hmla.
Zelená je nielen v tvári,
ale všade kam môj zrak dovidí.
Stmavlo srdce v spomienke,
sny zhoreli v komíne.
Čierna, čiernejšia, najčiernejšia...
Aká bude len moja truhla?
Utekám
zrýchľujem
a
ticho
neschopnosť kričať, dupať....
veľké NIČ
To beznádej ma dostala. Zapchala ústa ničotou. Zúfalstvo jej podáva šatku zmierenia sa s osudom. Sado maso s mojím unaveným telom.
Ako keby im nestačila krvavá duša
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
shaolingirl
28. 5.mája 2011 07:51
Tá posledná veta : "ako keby im nestačila krvavá duša" je úplnou čerešničkou na torte. Bohovsky napísané.
Napíš svoj komentár