Aká ši len kráááášna a tie očká malililinkéééé

Deti. Decká. Pankharti hnusní .... každý ich nazýva inak. Má nejaké pekné pomenovanie na našu nastupujúcu generáciu.



,,A buď prosím na tie decká zajtra milá." povedala mi kamarátka keď sme si chystali farby na tvár, ktorými sme mali nasledujúci deň kresliť v jednom závode deti zamestnancov.

...nechápala som ...

Mám byť milá to chápem, ale čo tá výčitka v jej hlase a ten ton ako mi to povedala? To čo malo ako znamenať?

Nerozplývam sa nad každým malým noštekom a očkami ako dve žiariace hviezdičky...
...v obchode neochkávam nad malými vecičkami, kde si ledva strčím dlaň..
..nenazerám do každého kočára a nepýtam sa ako sa to chutnučké volá...
...proste neposerem sa a nechrlím majzľavé slovíčka ako náhle uvidím človeka, ktorý ma o 15 ci viac rokov menej ako ja.

To uznávam, že je pravda.

Za to, ale decká neznášam????? ( Ach dúfam, že oslovenie ,,decká,, nepovažuje niekto za hanlivé)
Nechápala som a nechápem tomu trocha stále...

Premýšľam podľa čoho usudzuje svoju mienku na mňa a na deti. Podľa uvedených faktov hore mi je to jasné... ale len trochu.
Pritom ona nevie čo mi behá hlavou, na čo myslím, čo chcem, čo cítim... aj keď ona sa občas správa ako keby to všetko vedela.

Nasralo ma to. A ešte ako. Jasné, že som nasratá kvôli tomu, že s ňou nesúhlasim. A zároveň je vo mne aj sklamanie z toho ako málo ma pozná... aj keď sa poznáme už dosť dlho.

Mám rada deti, aj keď sa to možno nezdá...
... viem sa s nimi pohrať a vymysliet si nejakú hru, keď práve nie je žiadna po ruke
... polosplavat sa o Shrekovi, Batmanovi a neviem akých osobnostiach
...vysvetliť nejakú delikátnu otázku, na ktorú od nikoho iného nedostane odpoveď... samozrejme primerane veku aby to pochopil
... no proste nerobí mi taký problém a neberiem si štuple do uší hneď ako sa spustí ten ,,škrekot,, ...

Ale okrem toho vidím aj druhú stránku týchto ,,vecí,, na hranie.
Viem, že tá krásne stvorenie je na 24 hodín denne a nemá žiadny vypínač, keď si chce človek oddýchnuť.
Že sa nesmeje stále úžasne len a nespinká dostatočne.
Že plače až to píli uši.
Že ciká a kaká skoro stále ...

Nie, nemám doma 10 neposlušných faganov a ani neodrádzam nikoho od detí, ani nie som až taký pesimista ako sa môže zdať.
Len proste vidím, že nie všetko je bábätkovsky ružové, ale aj zeleno pokakané.

Nemám naplánované kedy by som asi chcela mať deti a ani o tom nehovorím ako niektoré moje známe z môjho okolia.
Prečo? Prečo takéto myšlienky nemám? Či len zatláčam do úzadia mysle na neskôr?

Lebo ja už jedno dieťa mám. Neporodila som ho síce, ale zároveň patrí ku mne a mne. Vďaka mojej malej sestre, ktorá má síce už 10, ale pre mňa bude asi vždy len malý blonďavý krpec. Ach tiež som sa pýtala v jej veku na tretiu svetovú, orálny sex, globálne otepľovanie, antikoncepciu ... bože ja neviem čo ešte? ...

Nebyť nej neviem prebaľovať asi, ani okúpať tak aby sa pozerala hore na štiipčeky a nešiel jej šampon do očí...
...zabaviť keď nejde telka ...
...pochopiť čo v tej svojej jedinečnej hatlanine chce ( ani mama jej nerorzumela a všetci sa pýtali mňa ,,tlmočníka,, ) ...
...zaspievať uspávanku, vlastne aj si vymyslieť vlastnú ...,,zavri očká zavri... sníčky už čakajú..." ďalej si to našťastie už nepamätám
...

Mám proste už nejaký ten ,,výcvik,, na decká. Preto všetky tie riadky vyššie.

No stále rozmýšľam nad tým, že človek si niečo myslí... niečo robí ... nejako sa správa... A akonáhle niekto sa správa inak a nerobí to isté ako on, nie je ON či ONA ( mám na mysli napríklad tú moju kamarátku ) tak si myslí niečo iné... nemá rád deti kupríkladu ako ja ževraj.
Niekedy dojem klame, človek ani nevie ako a pravda je inde, nie tam kde to tak vyzerá že je.

Čo všetko je iné ako sa to javí?
Koľkokrát usudzujeme mylné posudky na niektorých ľudí?

Dokedy niekto ale nie je v mojej hlave, ,,nenosí moje topánky" nemôže povedať čo si myslím, Teda môže, ale nemal by.
Teraz to len tej kamoške vysvetliť, že raz sa dočká aj môjho brucha...

Mimochodom na svoju obhajobu, že nevraždím deti kade idem ... na tej akcii v závodnej firme ako sme maľovali decká ja som vydržala skoro s každým ( ak sa nehanbil či nebol moc tichý) sa rozprávať... ona sa unavila a vzdala kecanie už asi po desiatom ...

Vedela som na čo kamarátka naráža, bála sa, že tam tie decká asi pozabíjam, vlepím každému, ktoré mi tam nebude sedieť rovno a hýbať.

Ale dojem dosť často klame. A mýlila sa ...

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu