Zo suseda, ktorý chodieva zvoniť ( po starom rukou myká sem a tam) si už robia srandu, že nech si zhotoví diaľkový ovládač na tu zvonicu.
Ľudia stále niekam odchádzajú, nielen na cesty za prácou školou, ale aj navždy. Všetko je pominuteľné a ja si to vždy s nejakou smrťou pripomeniem, zrazu keď niekto odíde, ( to synonymum ,,odísť,, je dosť často používané v spojitosti so smrťou nejakého človeka, som si všimla) tak sa ako keby zobudím.
Uvedomím, že bacha!!
Smrť je tu, blízko, všade je prítomná, aj keď schovaná, ale je tu. Zrazu si viac uvedomím, že všetko má svoj koniec. Začnem si viac uvedomovať všetko okolo seba, ako keby viac cítiť, alebo ako by som to nazvala. Je to proste taký veľký výkričník, keď vidím ako klesá truhla do zeme. Rozmýšľam čo som spravila zle, žijem vôbec dobre? Prečo som vtedy nešla tam a tam? Dajú sa tie moje chyby ešte vôbec napraviť?
Popri tom ma napadajú staré známe diskutabilné otázky, čo je po smrti? Bože, zaslúžim si ísť vôbec do neba? Spravila som viac dobrých ako zlých vecí?
Miesto toho aby som na tom pohrebe plakala, tak v myšlienkach blúdim sem a tam a analyzujem vlastný život. Robí to tak viac ľudí alebo len ja?
Pohreby sú nielen na smútenie a lúčenie, ale tuším na vlastnú retrospektívu vlastného života.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár