Vtedy pred veľa časom čo sa zdá niekomu ako chvíľa, inému ako dobre dlhý čas...ešte nebolo nič isté...či to bude fakt ona alebo niekto iný. Do Piešťan som sa na ňu bola pýtat a zistiť čo je zač. Aká veľká šanca je, že príde...
...tam spravili čo mohli, napichali čo sa dalo, povedali čo vedeli aj nevedeli... Ale aj tak, ze nič nevedia naisto. Dajú mi vedieť. Ostáva len čakať a veriť...
Tak som teda doma čučala a čakala a popri tom žila ako sa dalo a zároveň som tajne aj verejne pred tými čo boli ochotní ma počúvať dúfala, že to bol len planý poplach a ona nepríde. Ale hoci moja viera akokoľvek som sa snažila aby bola silná ... bola slabá a ja som sa už pripravovala na hentú...
ako mi to tu všetko zmení a obráti hore nohami ...
O pár dní tak ako každý nedočkavý deň som vyzerala poštárku už z pár kilometrov ... som sa konečne dočkala ...poštárka prišla, odovzdala hŕbu listov a odišla ...
Medzi obálkami z rôznych úradov a bánk našim som našla na jednej obálke moje meno. Spolu s letákmi na nábytok, obliečky, hrnce ... a všetok možný tovar, ktorý si aj tak nikto z našej rodiny nikto nekúpi som mala chuť hodiť do koša aj tento papier... túto malú hnusnú bielu obálku, na ktorú som tak nedočkavo čakala....
Vedela som čo je tam. Ako keď sa na vás profák tak nechutne usmeje a vy viete čo to znamená... Len som si to musela potvrdiť a zničiť aj to malé zrnko nádeje, že všetko zostane ako je a ja sa nebudem nikomu prispôsobovať.
Bolo to tam... sivým na bielom. Čo som hovorila? Sakra teraz by som radšej nemala pravdu ...potvrdené, že tá mrcha je tu, že prišla a je to oficiálne. Obkecy o tom prečo prišla a na ako dlho si mohla nechať...aj tak som ju moc nevnímala...
Ukázala občiansky a v kolonke bývanie - natrvalo s tebou, vždy a všade – plus napísaná moja adresa ...
Sakra...do piče ... kurva tam a neviem akých ríť... Neovládla som sa ... a v hneve a nadávkach som sa rozrevala... nedalo mi inak ...
... tvárila som sa, že ju nepočujem, že nepočujem ako hovorí, že to spolu nejako zvládneme a prežijeme. Aj tak som videla ako sa škerí a vysmieva sa z toho, že je tu so mnou a nemieni odísť a z toho jej vedenia, že aj tak ju nemám ako vyhnať ....ako sa jej zbaviť...
Po počiatočnom smútku, keď ma tá mrcha nechala sa aspoň trocha vyrevať prišli na rad zmeny.... a moja nevrlosť. Všetko zaužívané zmenila. Musela som ju počúvať. Neustále niečo hovorila a mudrovala. Na raňajky mi dovolila len papriku a vajíčka. Že však na začiatok ...
Fajn, povedala som si ...zmena, však zmena je život či ako to je...ale ja som mala iný pocit...
Zrazu ako by som to ani nebola ja... a nežila... myslela len na to čo chce po mne ...
Na obed len zemiaky s nejakým divným mäsom. Na večeru podobne. V Tescu cez prestávku, že ovocie by som aj mohla.
Kam som prišla, musela som ju predstavovať. Zaradila som kvôli nej do môjho slovníka vety typu: ,,ďakujem, neprosím si“ .... ,, ďakujem nemôžem“ ....,, nie ani kúsok žiaľ“. Potom následné vysvetlenie, že kvôli nej nemôžem a čo je zač a ako sa správa a či fakt neodíde a čo sa stane ak ju neposlúchnem ...
...zrazu žiadna marlenka v kaviarni, rožky či žemle na desiatu, paštéky, zmrzlina, salámy, kekse, chipsy, koláče, kečup............... Nastal tvrdý režim, na ktorý aj keď som sa bránila a nechcel ho musela som si zvyknúť, že však je to pre moje dobro len. No hej spočiatku sa to dalo, vyskúšam niečo nové.
S trpezlivosťou vypestovanou v Tescu na pokladni a vyšívaním v škole som to niesla statočne.... nejakú dobu ...
No na Vianoce som sa proste nasrala. Mala som jej plné zuby, jej a tých jej prikázaní. Žiadne perníkové cesto? Oplatky? Koláče? Medové rezy? ... a neviem čo ešte? ani to posraté surové cesto mi neodobrila...Kašľala som na ňu, dala som si ...že veď si to snáď nevšimne...
Ale tá hnusoba si to všimla a pomstila sa mi pekne... na druhý deň bolesť brucha, hlavy, zlá nálada a na záchode problémy ... proste dala mi pocítiť kto je tu pánom...či pardon Paňou...
Vyhrala. Uznávam...a rezignovala som. Vzdala som aj tak vopred prehratý boj, že ju nejako zmením. Chtiac-nechtiac som sa na to pozrela aj z inej stránky... myslím a opisujem stále len jej zlé vlastnosti... no hej nedá pokoj a chodí so mnou všade, do školy, do roboty, na festivaly, návštevy...a z tej jej večnej poznámky ,, a toto akože môžes? “ ma už bolí hlava...
...ale zase na druhej strane má aj dobré vlastnosti. Je ich síce len zopár, ale pri troche snahy mňa – bývalého optimistu... terajšieho pesimistu s nádychom realistu – napadne aj zopár plusov...
Je milá a zaujímavá, ľudia ju nepoznajú a nevedia čo je zač tak sa pýtajú
Vďaka nej som sa naučila šetriť, či skôr donútila ma každý cent preratávať a obracať ako sa dá aj nedá
Vážim si každý kúsok jedla. Kvôli celkom peknom jabĺčku som schopná hrabať sa v koši a nadávať spolužiačke, že čo sakra robí! a či je normálna? takto plytvať jedlom ...na deti v Afrike som vtedy síce zabudla a kričala, že sakra ja nemám čo jesť...
Pozerať sa inými očami na všetko.... aj na ten kúsok chleba. Že fakt je to niečo čo si máme vážiť...je to vzácnosť a pre niektorých aj luxus...
Spravila zo mňa rozmaznaného človeka, ktorý si nedá len tak hocičo. Dopekla, nepatrí toto do jej mínusov? Skúsim to povedať inak .... spravila zo mňa človeka zdravo stravujúceho sa ...
Naučila ma variť. Zubami nechtami som sa bránila, ale už to inak nešlo... ,,som predsa veľká, musím sa o seba postarať sama“ mi prízvukovala za ušami... naštastie reči typu, že sa nevydám nemala... asi vedela, čo by som jej na to povedala... ,,nájdem si kuchára,,...
začala to rozvarená ryža... zhoreté špagety... vodové palacinky ...
no dobre je to zlé ( veľmi zlé dobre... )... ale dalšie pokusy už boli lepšie nebojte sa ...
dokonca sa mi na poličku medzi knihy dostala aj kuchárka ... samozrejme neviem ako sa tam preboha dostala ...
Rozmýšľam viac dopredu a plánujem ...kam pôjdem? s kým pôjdem? na ako dlho? je tam nejaký obchod? čo si mám zobrať? ... proste ...čo tam budem jesť?
Je dobrá zámienka na konverzáciu... keď som s niekým trepala už aj o počasí, spomeniem nejako ju a hovorím o nej ...
Schudla som. To najlepšie nakoniec ... schudla som a nielen lepšie vyzerám, ale sa aj cítim. Som síce za chúďa králika, ktorý papá divnú trávičku... ale pochvaly sa hrnú... ľudia si všímajú...
a s úsmevom na perách a stúpajúcim sebavedomím vysvetľujem a hovorím o nej ... hnusobe dobrej a zároveň otrasne milej...
kamarátke Celke ... v občianskom s menom CELIAKIA
( » primar.sme.sk/c/4116861/celia... )
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
sibbonah
10. 10.októbra 2010 12:06
Zaujímavé spdacovanie takej temy
2
Nechce sa ti napísať takýto skvelý článok aj o alergiách? Skvele sa mi to čítalo! A popravde - ak by som ju nepoznala z tvojho statusu, keď ste oslavovali vaše spoločné ročné nažívanie, tak by som bola v napätí, o koho sa jedná... Véééľmi sa mi páči ako si spracovala túto tému cica!
Napíš svoj komentár