Nástupište...

„Vieš ako sa cítim? Vieš, čo všetko mi ide teraz hlavou? Hovno vieš! Si len obyčajná nula...rovnaká nula ako všetci ostatní. Nula bez chrbtice a vlastného názoru, vždy vysmiata, vždy s múdrou radou alebo ponaučením...“
„Žiarliš drahý Lucien...priznaj si, že z teba hovorí len čistá závisť. Nedokážeš sa tešiť z maličkostí, vždy chceš dosiahnuť všetko a naraz...a potom ťa to hneď omrzí. Vždy je lepšie byť nulou...ale v hromade núl s ktorými máme dačo spoločné ako byť jednotkou...osamotenou na vrchole sveta“
„Máš pravdu Candide...úplnú pravdu. Som sebec, stokár, odpad spoločnosti, ktorý sa neustále utápa vo svojej vlastnej špine. A vždy keď sa mi otvoria dvere do vlaku života, len sa mu vysmejem do očí ako teraz tebe...Candide...a zostanem stáť sám na nádraží a sledujem, ak mi život plynie pred očami. Môj život...ale aj ten tvoj a životy všetkých ostatných aby si vedela. Je to ako v spomalenom filme. Raz žmurknem a je ráno, potom žmurknem znova a v mysli sa mi odohrávajú desiatky scén za jednu stotinu sekundy a potom je znova noc. Nebaví ma tento život, ítim, akoby som bol na nesprávnom nástupišti...vieš čo myslím, však?“
„Nie Lucien!! Netuším o čom mi tu preboha rozprávaš! Celé dni ťa nevidím a keď ťa chcem navštíviť, robíš toto...nie som tu aby som ti dohovárala alebo ti kázala. Prišla som sa len porozprávať...ako to robievajú priatelia.“
„Candide! Ty ma absolútne nepočúvaš! Už ani ty...strácaš sa mi, tak ako všetci ostatní. Nie, nechceš aby som ti dačo hovoril...prišla si sa zahrať na hrdinku, na Matku Terezu ktorá všetko vyrieši...typický prípad nuly! Škoda slov pre také prípady ako si ty, Candide. Prosto nezapadám do vášho umelo vytvoreného sveta, je na mňa moc rýchly a moc nudný. Nemám už viac pôžitok ani z tých vecí, čo ma vždy dokázali rozveseliť. Každý priateľ je falošný aj keď si to nechcem pripustiť. A moje úspechy? Srať na všetko čo som urobil...do histórie sa zapisujú ľudia iného typu. Z bohatých rodín, s talentom...prosto so šťastím. A mňa už aj to hlúpe šťastie opustilo a nechalo ma napospas osudu. Prišiel som až na vrchol...čakal som slávu a uznanie. A čo sa mi dostalo? Nič s veľkým N. Ja som síce vyšiel hore, no všetci ostatní zostali v zástupe núl. Nebaví ma to Candide...chcel by som prosto zhasnúť a všetko zastaviť. Vychutnať si svoj posratý život ešte raz skôr než žmurknem, a budem o ďalších 10 rokov starší. Nestíham vnímať realitu...nie je to všetko len obyčajný sen? Candide prosím, zobuď ma z tejto nočnej mory...len ty to dokážeš...lebo si nula...jedna z nich.“
„Toto si prehnal! Také hlúposti si nerozprával už dobre dlho. Čo to stále splietaš o tých nulách a jednotkách? Nežijeme predsa v dvojkovej sústave! Si ambiciózny, sebavedomý, ak ti práve nešibe tak aj vtipný...Všetci si to myslíme no tak, zlez z tej rímsy Lucien...“ „Veľmi dobre viem o čo ti ide...sám som tieto psychologické finty používal. A ja to prosto nedokážem zastaviť Candide...ten vlak ide príliš rýchlo a ja doň nikdy nenastúpim. Zmieril som sa s tým. Tento svet nie je pre mňa. Ste len nuly a nikdy ste nenazreli na druhú stranu nádražia. Tam sú ďalšie vlaky nesúce iné životy, a sú pre nás...jedinečných a do nich zostávajú dvere navždy otvorené. Zbohom...“

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu