A ja ...som bola tou dážďovkou, ktorú tak zlomili, že jej chýbala vlastná časť, veľká časť, iba som sa hmýrila tam kdesi nad zemou, bez očí nevidela nič okolo seba, nevedela sa vrátiť odkiaľ som prišla iba som.... sa krútila dookola a hľadala tú stratenú časť mňa samej, ktorá mi tak chýbala....
Tak som sa snažila, každý centimeter pri ktorom som sa vracala späť k sebe, tej druhej polovici, som cítila ako bolestné muky, pri ktorých som odumierala ja sama v tej polovici, ktorá mi zostala...
Mnohokrát som už nechcela ďalej pokračovať, keď prišiel ďalší ktosi alebo nebodaj ten istý a zase ma posunul naspäť.....
Niekedy som dokonca musela začať z ešte vzdialenejšieho bodu ako na samom začiatku ...
Ale....
Myslela som si, že nato aby som bola šťastná znova musí byť tá časť presne rovnaká....
A vtedy... keď som to už celé vzdala, keď som si povedala, že budem žiť neúplná pokiaľ to pôjde a keď už nepôjde tak.....
Presne v ten moment, keď som zostala stáť na mieste....si prišiel ty a zobral ma do svojho láskavého náručia a vytvoril tú druhú polovicu, nebola moja, ale bol si ňou ty....
A zahojil si to, čo zahojené byť malo, ukázal si mi, že sa dá ľúbiť aj človeka, ktorý ešte nemá srdiečko celkom zahojené, ukázal si mi, že keď sa dve duše nájdu tak na ničom inom nezáleží....
Je to možno príliš idealistické a možno až príliš... krásne na to, aby to bola pravda, ale niektoré lety.... majú iba svoj obmedzený čas a vyvezú nás na vrchol veľmi rýchlo a ešte rýchlejšie z nich vystúpime ale...
žiaden let aj keby trval tisíc rokov bude krátky....pretože raz nastane ten tisíci rok a posledný deň.... a let sa skončí.... A už budete zase iba jedna polovica...ale dokonale zahojená a schopná milovať zase tak ako predtým, lebo lietadlo nemusí padnúť na to aby pristálo....
Vyznanie
Komentuj
2 komenty k blogu
1
riaaa
18. 8.augusta 2015 11:23
akýsi pocit šťastia to vo mne zanechalo !
Napíš svoj komentár