Bolo leto. Tri hodiny ráno prezrádzali tú krásnu neviazanosť voči povinnostiam a čomukoľvek, čo by ich malo obmedziť. Alkohol im koloval žilami a dodával im klamlivý pocit tepla, hoci ich ovieval chladný vzduch.
„Slečna, dáš si?“ oslovil ju chalan oproti, zdvihol fľašu vodky a naznačil jej, že by jej rád nalial.
Kývla na súhlas.
Vodka objímala ľad, ktorý jej zostal v pohári, v ušiach jej dunel zvláštny zvuk a ona premýšľala. Hudba hrala hlasno, vnímala ju však iba nezreteľne, pozerala do prázdna a iba s námahou sa jej darilo udržať pozornosť.
„Hneď som späť, neznásilni mi brata,“ šepol jej do ucha a ju to rozosmialo, pohladkal ju po ramenách aby sa trochu spamätala, a na malú chvíľku zmizol z dohľadu. Osameli.
Vzala do rúk svoj pohár, obsah naliala do úst a keď jej pomaly stekal hrdlom, pocítila ten známy spaľujúci pocit ako už mnohokrát. Snažila sa zaostriť na spoločníka pred sebou, pohľadom prešla po jeho tele, no ani jeden z nich nemal o čom prehovoriť tak ten boj vzdala, sklopila zrak a usmiala sa. Dopila zvyšok vodky.
Vrátil sa späť. Snažila sa spomenúť si na jeho meno. Čo jej to vlastne.. ach, veď je to jedno, nevyžadovali sa od nej nijaké rozhovory, tak iba mlčky sedela. O niečom sa rozprávali. Nedokázala ich vnímať, pripadalo jej to vzdialené na tisícky kilometrov.
Tisícky kilometrov od toho, čo kedysi považovala za život, aký by si priala viesť.
Chlap, ktorému sa zase uvelebila na stehne si pripálil cigaretu a teatrálne vydýchol dym, ktorý sa rozplynul do noci. Presne tak ako jej zásady a morálka. Pripadalo jej to, akoby sledovala nejaký film z nezvyčajnej perspektívy a nie, že žije vlastný život.
Z očí jej vyhŕkli slzy, ktoré spočiatku neprerušili družný rozhovor, ktorý prebiehal, až keď sa načiahla po vreckovky si jej nepozorní spoločníci všimli, že má rozmazaný make-up.
„Slečna, prečo teraz plačeš?“
No už načo? Teraz....
Rozprávka
Komentuj
2 komenty k blogu
1
unwritten
19. 9.sept. 2013 22:49
pekné
Napíš svoj komentár