Nehýb sa, iba sleduj.
Ja a ty.
Kráčame spolu po tej lúke, vieš ktorej. Usmievam sa. Nič viac mi netreba.
Vlastne nie.
Ja si skôr tak poskakujem okolo teba, ako mladá srnka, a ty máš ten tvoj pevný a rozvážny krok. Chcem opísať každý detail, vieš.
Dotkneš sa mojej ruky, bruškami prstov, potom mi stisneš dlaň.
Usmievaš sa. Chcem, aby to trvalo navždy, tvoja prítomnosť. Ibaže...
Obraz sa začína zrniť. Pomaly miznú vtáky z oblohy, slniečko, stromy, aj lúka pod nami a nakoniec... nakoniec sa začneš strácať aj ty.
Pomaly. Bledneš. Už sa neusmievaš. Už iba stojíš a hľadáš niečo. Niekoho?
Bolí to.
Mizne s tebou aj kúsok mňa, mojej duše, a hrozne ma to zraňuje.
Môžeš sa prebudiť.
Chcem ťa vidieť. A aj podchvíľou stojíš pri mne, ale už to nie si ty. Už mi nestisneš ruku a neusmeješ sa.
Už necítim ten oheň.
Cítim vzdialenosť. Akoby bolo medzi nami tisíc kilometrov.
Si šťastný.
Som rada. Naozaj som? Alebo to iba vravím?
Vieš premýšlala som,
či toto ešte niekedy zažijem.
A keď nie.....
tak iba zavriem oči a predstavím si ten svet...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár