Nedarilo sa jej zahnať túto nezmyselnú ilúziu z hlavy.
Ostávala stále tam. Hriať. Bezvýznamne. Veselo. Verne. Nezmenená.
A bolo čarovné ju mať pri sebe v tomto pozliepanom svete.
No bola to len ilúzia.
A ona to vedela, dosť dobre.
Napriek tomu ju nechávala horieť, lebo bolo pekné nosiť ju stále so sebou.
Možno však nadišiel čas, nechať ju odísť, do neba ilúzií. Tam, kde si žijú všetky šťastne, v raji splnených snov.
Asi už nadišiel ten čas, povedať jej zbohom a ďakujem.
Zbohom....a Ďakujem. Ďakujem za imaginárne teplo. Zostaň navždy aká si bola tu. Hrejivá. Bezvýznamná. Veselá. Verná. Nezmenená.
A pozerala som ako odchádzala a nechávala ma tu samotnú, v chlade. No Ilúzia Tepla zažila svoj happy end. A splnila svoju úlohu.
Konieckoncov,také ilúzie nie sú vôbec zlá vec. Možno sú len záplatami na dušu, ktoré nás vedú tmou, keď už nevieme kadiaľ ísť. Len treba vedieť, kedy ich nechať odísť...a ísť...vlastnou cestou.
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár