Každý piatok bol ten deň. Ten.
Neviem, či si uvedomuješ, čo si pre mňa všetkým bol. Vlastne až teraz som to zistila.
Odišiel si. Ale ja ťa stále vidím.
Vidím ťa ako sa vzďaluješ. Prosím vráť sa. Chcem kričať, ale z hrdla mi vychádza slabý hlas.
Prosím...vráť sa.
Nenechávaj ma tu s nimi opäť. S mojimi pocitmi. S mojimi úhlavnými nepriateľmi. Dokážu ma zničiť. Zničia ma. A bude to tvoja vina. Nie nesmiem ťa z ničoho obviňovať. Ale áno musím.
Prosím nevzďaľuj sa.
Už ich vidím. Svoje slzy. To čomu sa tak hrdinsky vyhýbam, alebo skôr zo strachu. Zo strachu z vlastného strachu.
Ale keď si tu bol, nebol strach. Mohla som vidieť, aký svet dokáže byť. Aký dokáže byť úsmevný deň. Usmievavé ráno...čo to tu vlastne splietam?
Ja neviem. Snažím sa tak vyhnúť slzám a nabrať silu do nového rána. Nabrať silu vstať z postele a čeliť svetu bez svojej zbrane, ktorou si bol ty.
Už nemám nič, čím sa brániť, odolávať ranám. Nemám...nič. Len niečo veľké a ťažké vo vnútri, čo padá dolu. Padá, ale nikdy nepadne. Je to ako bez konca.
Prišiel si ako anjel, ktorý ma vyliečil z bolesti a hneď na to si ma uvrhol do ďalšej. Nestihla som sa ti ani poďakovať, ani ti povedať, ako to bolí. Bol to len okamih. Bol SI len okamih. Okamih, ktorý sa len mihol. A každým nasledujúcim dňom budeš len matnou spomienkou. Ale ja to nechcem. Nechcem mať z teba spomienku.
Chcem, aby si bol niečím väčším. Ale neviem, či bolí väčšmi to, že si odišiel, alebo to, že viem, že zabudnem.
Zabudnem. Raz. Ale zabudnem. Opäť.
Obzriem sa ponad plece a keď si spomeniem na tvoj úsmev, nebudem chápať, čo som v ňom videla. Nebudem vidieť tvoje jamky a plamienky v očiach. Budeš časťou skladačky v mojej hlave, ktorá keďže nezapadla na svoje miesto, bola vyradená. Okamih bude zmanipulovaný časom a spálený v ohni času. Bude to tak. Viem. Milujem ťa.
Pseudoblog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
veroncek555
28. 10.októbra 2013 19:11
krásne
Napíš svoj komentár