Ema /4. časť/

Príjemný večer strávený na pohodlnej pohovke s misou plnou teplých pukancov na brušku, mi prekazil zvláštny jemný dym vychádzajúci spoza televízora. Okamžite som sa postavila a utekala k nemu, vytiahla som kábel zo zástrčky a laicky som hľadala príčinu skratu. Razom mi udrel do nosa charakteristický pach spáleniny. V paneláku je na elektroniku a celkovo elektriku expert Daniel. Bolo sedem hodín, akurát by mal prísť z práce... – napadlo ma. Počkám do pól ôsmej a vybehnem za ním na štvrté. Býva o poschodie vyššie.

- Dobrý večer, pán sused... – s nanúteným úsmevom som začala nadväzovať asi náš druhý rozhovor v živote.
- Dobrý, vitajte, poďte ďalej... – bol až príliš zdvorilý a priateľský. Veľké zelenohnedé oči sa mu rozžiarili a vrásky na čele sa mu okamžite vyrovnali nabehnutím dokonalého úsmevu. Na jeho vek mal až neprirodzene biele zuby.
- Nie, nie, ďakujem za pozvanie... Prišla som za vami s prosbou o pomoc... – sklopila som oči a pokrčila obočie.
- O čo ide? Ak to bude v mojich silách, nevidím problém nevyhovieť vám. – jeho ochota ma potešila. O necelých päť minút som ho vítala v mojom byte. Bola som však opatrná a formálna. Vysvetlila som mu čo je vo veci a on mi sľúbil, že do troch dní bude televízor hotový.
- To snáď vydržím, zájdem po práci do knižnice a ani si nevšimnem, že táto stará mašina tu nie je. -
- Ak chcete, mám doma zbierku kníh Matkina, práve včera som dočítal poslednú. Môžem vám ich posunúť, vrelo ich odporúčam... – ponúkol mi knihy, na ktoré čakám v knižnici už približne mesiac. Cítila som, ako mi svietia oči nadšením.
- To je lákavá ponuka, pán sused... –
- Pán sused... – skočil mi do reči. – Čo keby sme si potikali? – chcela som, aby bol medzi nami čisto neosobný vzťah. Pravdupovediac, týmto mi prekazil plány a nanútene sa pchal tam, kde nemusel. Z Milošovho rozprávania som z neho nemala dobrý pocit. Jeho nejasná minulosť a možno aj prítomnosť Milošovi nevoňala a tým pádom ani mne. Roztržito som sa nadýchla a hľadala slová, ako ho diplomaticky odbiť.
- Daniel, teší ma... – tuším to vycítil. A predbehol ma, s čím som nerátala. Sebavedomý muž, ani nečakal na nepodstatný názor ženy.
- E... Ema... – podávala som mu studenú ruku a natočila som k nemu tvár, keď sa priklonil a pobozkal ma na líce. Voňal korenistou kolínskou. To bolo maximum, ktorým klopal na bránu mojej trpezlivosti. Chladne som strhla úsmev z tváre a nenápadne sa od neho vzdialila o krok. Zazvonil telefón. V duchu som si vydýchla.
- To bude mama, sľúbila mi, že mi večer zavolá... – pokrčila som ramenami a dúfala, že sa dovtípi nenápadnému vyhnaniu z môjho bytu.
- Tak ja radšej pôjdem, prajem ešte príjemný večer... – pochopil to. Inštinktívne sa načahoval po kľučke a venoval mi ešte jeden úlisný úsmev.
- Aj vám, pán sused. – povedala som polohlasne, keď sa v tom otočil a poznamenal:
- Ema, žiadny pán sused, pre vás som Daniel... – pokývala som hlavou na znak súhlasu a zabuchla za ním dvere.

 Vymyslený príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu