V pozadí letmo vnímam piskľavý krik talianskych detí, rozumiem však len spontánnemu smiechu a výskotu, riekanky a hádanky sú pre mňa cudzie. Rovnako ako všetko naokolo. Hľadím pootvorenými očami v ústrety mohutných alpských hôr, obklopujúcich ma z každej svetovej strany a pôsobiacich na mňa skľúčene, uzavreto, cítim, že nemám kam ujsť, niet pre mňa vyslobodenia, východu. Hľadím na ne s opovrhnutím, s drzou apatiou a predsa ich nemo obdivujem a skladám pred nimi hlbokú poklonu a úctu.
Pohľad prižmúrených očí sa mi čoraz viac zahmlieval, sýta zeleň sa mi zmiešavala s tyrkysovým nebom a biele škvrnky oblakov jemne nadľahčovali celú scenériu okolia. Aké idealistické. Dokonalosť bola slabým odvarom pomenovania danej chvíle. Paradoxne, znenávidela som ju. Hnev a nenávisť sa vo mne hromadili až do tej chvíle, kým sa moje telo neroztriaslo samovoľnými hlasnými vzlykmi. Zaborila som si uslzenú tvár do doškriabaných a porezaných rúk, tlmiac kvílivé vzlyky studenými dlaňami. Potrebovala som zo seba dostať von hromadiacu sa bolesť, vyvierajúcu zo samého srdca, vyvierajúcu z nekonečnej úzkosti a tiesne, z bezmocnosti a slabosti, z neprítomnosti domova a rodiny...
Krik a smiech detí po nepatrnej chvíľke utíchol, rovnako ako môj nekontrolovateľný plač, nárek, či skôr záchvat vzbury a primitívnej túžby utiecť čo najďalej, snáď pud sebazáchovy. Hlučný zvon hodín bijúcich na miestnom kostole mi pripomínal koniec mojej nedeľnej vychádzky. A či bol pondelok? Neviem, každopádne, v hoteli ma čakala hŕba práce v kuchyni...
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
tinka246
27. 1.januára 2009 19:38
krasne napísané
Napíš svoj komentár