obliekla som si fialový župan, a opatrne som sa rozbehla k balkónu.
Už cez žalúzie bolo vidno prenikavé červené svetlo sanitky a hlúčik ľudí, ktorí pracovali v nočnej smene v pekárni na ulici. Opatrne som otvorila dvere na balkón a uvidela som ako záchranári nakladajú na nosítka nejakého chlapca. Zdalo sa mi že je v bezvedomí a dúfala som že bude v poriadku.
Znepokojená z toho čo som videla som si opäť ľahla do postele, no už som si nedala slúchatká, ale premýšľala som. Premýšľala som až do rána, a pred očami som stále videla toho chlapca. Nemohla som zabudnúť na jeho tvár, aj keď som ju videla iba na pár sekúnd, no mala som pocit že ju poznám...
V mojom premýšľaní ma zrazu zobudil zvuk budíka. Unavená som muselo opustiť mäkkú posteľ, a vrátiť sa do tej reality za oknami.
Slúchatká som si dokonca zabudla pod vankúšom, čo sa mi nestáva pretože som s nimi akoby "zrastená". Ale dnes som zabudla. Zabudla som aj na to že som sa mala ráno stretnúť s kamarátkou na rohu ulice. Dnes som bola proste iba vo svojom svete a nedokázala som myslieť skoro na nič. "Svete", no vlastne ten svet sa skladal iba z času od 3:00 do približne 3:10. Ale bol to svet ktorý mi nedal pokoj a ja som cítila že to nie je iba ten krátky čas, ale o tom chlapcovi premýšľam už dávno. Podvedome...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár