Ze som poznala nepoznane povedat smiem.
Ze je prekrasna ta PRAVDA vzdy odpoviem.
Nechcem nikdy zabudnut, to co uz viem.
Dufam, ze vsetky otazky spravne zodpoviem.
Ze skusky dane osudom zvladnem.
Stojim v tme na dlhom starom moste.
Sprevadzana snad tisicmi hlasmy - pytaju sa: Kto ste?
Stojim ako zhypnotizovana... Cumim do neznama.
V cierno-cirnej tme uplne sama.
Ten najsilnejsi hlas zo vsetkych hlasov,
ten najmocnejsi zo vsetkych basov,
hovori: Vyber si.
Vies vobec - Kto si?
Poznas svoju skutocnu cenu?
Nemam na mysli ziadnu menu...
Nikoho nevidim, je chladno, ale nie je mi zima.
Ach, cia je to - Cia je to vina???
Ze sa deju taketo veci prapodivne?!
Vsetko je tak zahadne, divne...
Ja ale nemam strach, ani smutok, ani bolest...
Co je to za divnu rozpravku, ci povest???
A kde to vlastne som, kde sa nachadzam?
Vsetko je jedno, do potrobnosti nezachadzam.
Nema to cenu, uvedomujem si seba samu.
Nie - otca, brata, babicku, ani mamu...
Len moje JA! Moju pravu identitu. Moje EGO skryte.
Co po cely cas v dusi bolo vryte.
Hlboko v dusi mojej, ktora doteraz spala.
A nic neznala.
Hlbokym spankom - jak medved ladovy.
Poznate ten pocit aj vy?
Ja nepoznavam sama seba, ale az teraz viem - kto som.
Kde je moje miesto, kde je moj dom.
Kto je kto - uz teraz viem.
A co si dovolit smiem.
Co je mojou povinnostou tu a teraz.
Na co pytala som sa uz neraz...
Stala som v uplnom strede.
Nebolo to o carach, ani vede.
Bolo to o mne, o mojej buducnosti.
O mojom hriechu i mojej cnosti.
O mojom zivote, o mojej ceste.
O mojom buducom mieste.
Tisic hlasov - tisic rozdielnych reci.
Jeden mnauka, druhy piska, treti meci.
Nic ma neprekvapuje, ani cudne obrazy.
Na nic nemam otazky, ani dotazy.
Vsetko mi pripada prirodzene, normalne.
Az banalne...
Pred ocami snad milion symbolov mam.
Hlasy horlivo nukaju - dam, dam.
Ja vidim hlasy a pocujem farebne odtiene.
Svetielka minaju tiene.
A zvlastne mi to nepripada...
Nieco sa vznasa a nieco pada.
Viem, ze ocakava moju odpoved.
Uz nie je cas na spoved.
Clovek ma vzdy pravo si vybrat.
Spinave rucho si vyprat.
Dolezity je smer.
Co ti zivot dava - ber!
Pln svoju ulohu jak najlepsie vies.
Ci si hore, ci spis, ci bdies...
Vzdy je cas!
To prave JA je v nas.
Otoc celu lod, ak je to treba.
Inak ta zasiahne velka bieda.
Divala som sa, ktorym smerom pojdem.
Nevedela, ako tam dojdem.
Videla som strach, smutok, smrt, boj...
videla som jak vyzera zlo, mrtvy, hnoj...
Kracala som bez lampy hustou tmou.
Hrozy predo mnou.
Trnim bosimi nohami len.
Ale verit smiem.
Vola ktosi moju dusu.
Obludy sa navzajom kusu.
Necitim bolest ziadnu,
len davku sily - poriadnu.
Cim dalej kracam - tym viac.
Uz nejdem bdiac.
Prebudzaju sa moje zmysly.
Zmysly sa menia na nezmysly.
Ja uz nekracam, uz sa vznasam, lietam.
Ja nepytam sa , ci smiem tam.
Proste letim niekam do neznama.
Ale viem, ze nie som ani teraz sama.
Som to konecne JA, uvedomim si.
Tak tu si.
Existujes, verila som tomu, vedela to.
tym smerom som isla preto to.
Obzrela som sa za seba tu.
Uvidela hrozostrasnu temnotu.
A pochopila: Cez temnotu k svetlu.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár