Neviem čo chcem, a už ani to čo robím...

Piatkový večer. Tma a chlad, teplé svetlo pouličných lámp...Dospelí ponahľajúci sa domov a mladí ponáhľajúci sa z domu. Jedny len na ceste do mesta, ďalší už stoja v radoch pred diskontom...Policajti naokolo, no tí majú v piči či už máš osemnásť. A aj tak, ojebať sa dá ľahko...minisuknička veľkosti XXXXXS, na nohách 10 cm štekle, na ksichtíku najebaný make-up že ani nevidno čo je pod ním, okolo očí maxi čierna ceruzka, cigaretka v ruke. Má to 14, tvári sa to na dospelé a vyzerá to ako stopercentná kurva. A čo? Veď teraz je to vraj prudko IN.

Jedna tlupa už sedí na studených a vlhkých schodoch, fľaša putuje z rúk do rúk a pritísa sa na pery smädné po alkohole, a ťahá cez ne do seba postupne všetok rozum. Zábava bez alkoholu? Oni už ani nevedia čo to je.Zabudli...Veď oni už nepamätajú čo robili keď ešte nepili každý deň..Vtedy sa jazyky najviac rozviažu, a pokecajú o všetkom, aj o tých najväćsích tajomstvách. A vtedy sa aj tie najväcšie tajomstvá robia. Kamarátkin frajer s dievčaťom jeho brata? Nevadí, veď oni to nepovedia, sľubujú. Alebo jej frajer s jej kamarátom? Nevadíí..ani to sa nepovie.sľubujem.Ale keď sa opäť opijú, tak všetko praskne...sľub opitého

Cigaretka? Hmmmm...Každý deň, zobúdzať sa s opuchnutým hrdlom plným hlienov, každé prehltnutie bolí ako milión ihiel bodnutých do hrdla. Kašeľ. Ale my mladí radšej povieme, že my ajtak nechceme žiť dlho, že mladosť si treba užiť. ALE prečo práve takto? Veď mi si ju ničíme...Vyhovárame sa na stres, na napätie zo školy, na jebnutú matku a pod. Ale my si neuvedomíme že za čo kupujeme ten chlast, za čo tie cigarety. Za naše krvopotne zarobené peniaze? HA! Občas. Ale najčastejšie sú to ťažko zarobené peniaze tej "jebnutej" matky, čo maká od rána do večera, aby my sme mohli jesť, aby sme si mali čo obliecť, a hlavne..Fajčiť a piť...Ale rodičia sú naivní. Veria nám. Až priveľmi. A až tak že mi ich je ľúto. Všetkých, nie len tých mojich.

Nechápem dnešný svet, ale predsa som jeho súčasťou. Nechápem týchto ľudí. A možno som aj jeden z nich. A tak sa zamýšľam nad tým že s tým všetkým už skoncujem. Ja chcem život žiť, a nie prepiť. Hnusí sa mi to...Už nechcem. Ale to budem musieť zmeniť aj kamošov, kamošky. Ale toto už je vec nemožná. Je to kruh z ktorého výjsť je ťažké. A bolí to, bolí. Tu, vo vnútri. Kto to zažil, vie.

 Úvaha

3 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu