Bolo 9 hodín ráno a Angela ešte stále ležala v posteli, hoci bol piatok. Posledných pár týždňov pracovala nadčasy a vedenie ju poslalo na predĺžený víkend. Nepozdávalo sa jej, že musí tento deň ostať doma, lenže šéf nikdy nedával možnosť, on len dával príkazi. Bola známa tým, že v práci ostávala veľmi dlho do noci a každý prípad brala vážne a preto mu obetovala veľa času.
Angelu zobudilo klopanie na dvere, hocí vedela, že to nebude nikto známy, vstala z postele a šla otvoriť dvere. Bol to poštár s doporučeným listom. Veľmi ju to nezaujímalo, podpísala prebratie listu a šla si uvariť kávu. Kým voda zovrela, vyšla na balkón. Mala malý ale útulný byt s výhľadom na mesto. Veľmi pekný a aj veľmi drahý, no to nebol problém. Ponúkli jej ho v práci, len škoda, že sa tam nezdržiava často. Väčšinu času trávi v práci a cestuje za "zákazníkmi" po celom Slovensku, a niekedy aj do zahraničia.
Sadla si do kresla, a otvorila list. Na jej prekvapenie, bola to pozvánka na stretnutie bývalých spolužiakov. A čo ju ešte viac šokovalo, bolo k nemu pridané pozvanie na svadbu. Jej veľmi dobrý kamarát sa ženil. Kto by to povedal, ten čo striedal priateľky jednu za druhou sa žení? Ten čo sa nikdy ženiť nechcel ma priateľku, s ktorou to je také vážne? Na perách sa jej objavil milý úsmev.
Šla si zaliať kávu a oddávala sa príjemnému pocitu z predĺženého víkendu, ktorý už ani nepozná.
Zazvonil telefón. Chvíľu len neprítomne pozerala do diaľky a potom ho zdvihla.
"Ešte som poriadne ani neodišla z práce a už ma zháňate? ? ? "
"No to určite, šéf nám výslovne zakázal ti volať ohľadne práce, že si máme všetci ten jeden deň poradiť sami! ! ! A musím ti povedať, že to povedal dosť prísne." Obidvaja sa zasmiali.
"Takže vy ma tam ani nepotrebujete hej? No dobre teda, to si zapamätám."
"Angi, vieš veľmi dobre, že bez Teba sa tu pomali nepohne ani šéf."
"No tak to je pravda, " zasmiala sa, " a čo potom potrebuješ? "
"Keďže viem, že doma veľa času netráviš a tobôž sama, chcem Ťa pozvať na obed."
"Aspoň neklam, že to robíš pre mňa jasné, viem veľmi dobre, že nemáš ísť s kým na obed" dodala so smiechom.
"Tak si ma prekukla, stretneme sa ako vždy? "
"Už sa neviem dočkať! ! ! "
"Musím končiť, práca volá, vidíme sa po obede."
"Samozrejme miláčik, prajem pekný deň."
"Aj ja tebe, a uži si to, nieže budeš upratovať! ! ! Maj sa."
"Heeeej, to nie je fér...." v telefóne sa ozvalo už len pípanie "on mi to položil..."ticho sa zasmiala. Napriek tomu, že neznášala, keď jej niekto položil mobil, jemu odpustila všetko. Bol to jej kolega a zároveň jediný priateľ, ktorého tu mala. Poznal ju až príliš dobre na kolegu, a excelentne na priateľa. Kamil je úžasný človek a vždy ďakovala, že ho má.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár