Čo si asi tak bežný smrteľník predstaví pod pojmom nadané detičky? Asi všetko okrem toho čím sme boli v skutočnosti. Netrvalo nám dlho a začínali sme s prvými prúsermi . Kradnutá mrkva zo školskej jedálne, odkopnutý múr v triede, zlomená stolička, vyhadzovanie všetkého možného z okna na okoloidúcich, fľak od pomaranča na bielej stene triedy, diery od šípok v tabuli, výtržnosti na hodinách a to ani zďaleka nie je všetko - prosto malí anjelikovia vo forme nadaných detičiek Toto všetko a ešte viac sa nám podarilo povyvádzať za tých osem rokov na gympli.
Patrila som k vzornejšej časti, no ani ja som nebola nijaký anjelik.
Pár rokov nám dokonca patrilo prvenstvo v najhoršom prospechu na škole, v počte najväčších problémov a profáci chodili do našej triedy so strachom a úzkosťou. My sme si užívali mladosť . Na druhej strane sme však boli super kolektív, podržali sme sa a učitelia si nás veľmi obľúbili - dokonca na našej stužkovej sa ponúkol riaditeľ školy, že nám bude pripínať zelené stužky nádeje, čo vôbec nebolo zvykom, pretože ako sme sa dopočuli, náš pán riaditeľ sa takým veciam najradšej vyhýbal (inak veľmi fajn človek, obľúbil si ma už len preto, že keď sme s ním mali cvičenia z matiky, takmer vždy som vedela vypočítať príklad ).
Ale nič nemôže trvať večne... v máji sa naše osemročné putovanie vedomosťami ukončilo maturitnou skúškou dospelosti. Zvládla som ju veľmi skvele (nechcem sa chváliť, no ale keď už nedáte, priemer zo 4 predmetov som mala na mature 1,00 ).
Keď sme naposledy odchádzali zo školy s maturitným vysvedčením, bolo to iné. Cítili sme, že sme už "dospelí" , že sa už nikto s nami nebude tak maznať ako na strednej, že nastupuje krutá realita - buď práca alebo výška (v prípade gympľa prichádza do úvahy jedine výška, lebo človek nemá v podstate žiadne vzdelanie). Vyhŕhkli nám aj slzičky, no ale jasné bolo, že sa do školy ešte vrátime. Hoci len tak pozrieť ako si tam naši profáci nažívajú. Veď sa tam odohrávala snáď najdôležitejšia a najťažšia časť nášho života...a zatiaľ aj najdlhšia.
No a teraz....24,9 začína vyučovanie na výške. Teším sa.. ale prežívam to už úplne inak ako keď som išla na gympeľ. Pretože už nemám 10 rokov, ale o 8 viac, pretože už viem, že mi hocikto z profesorov môže ľahko a bez problémov dokázať, že som nula, pretože... mám aj strach. To je snáď jasné, a verím, že to chápe každý, čo prechádzal niečím podobným.
Cítim, že aj vysoká škola bude plná zážitkov, podobných ako na strednej, veď nadaný anjelik sa vybral na výšku tak to dopadne podobne, teda ak sa anjelik bude snažiť a nepreflákne to.
Tak mi držte palce ja ich držím všetkým, ktorých čaká niečo podobné.
VEĎ MY TO ZVLÁDNEME!!!! Nie sme žiadne padavky -)
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
mi-
19. 9.sept. 2007 17:21
Dufam ze ti to vyde a aj mne kedze tiez chodim na osemrocne
3
no ak vobec bude..zatial som len kandidatka ..o buducej slovencinarke sa bude dat rozpravat ak sa dostanem tak do stvrteho rocnika
Napíš svoj komentár