Svetlo tohto sveta som uzrela vo večerných hodinách, ranné vstávanie doteraz nepatrí k mojim záľubám, a samozrejme jasne som dávala najavo, že som už tu a mám rada pozornosť, plačom rozliehajúcim sa celou krompašskou pôrodnicou. Rodičia boli na mňa patrične hrdí. Veď akoby aj nie. Prvorodená, mamkin a ockov miláčik, ktorého ocko občas nevedel upokojiť inak ako kolísaním v kočiariku na balkóne dosť veľkou silou. Ale prežila som to.
Čas bežal ako voda. Prežívala som nekonečné bolesti, ba dokonca bezsenné noci keď mi rástli prvé zúbky. Jedného dňa som dostala od mamičky tak trochu iný darček ako zvyčajne. Žiadna hračka, žiadne zvieratko, žiadna sladkosť, či iná dobrota. Nie. Bol to malý uzlíček, v ktorom bol zabalený môj novonarodený braček. To bolo radosti, hoci dvojročné dieťa ťažko pochopí, že tá nová vec, o ktorú sa maminka stará, nie je na hranie. Aspoň zatiaľ nie. Našťastie, príchod nového člena rodiny som nebrala nijak tragicky; nežiarlila som, že už nie som stredobodom pozornosti. Len som sa tešila, že až vyrastie, mám parťáka na bláznovstvá, ktorými môžeme lámať hlavy rodičov.
A aj braček začal rásť. Ako staršia sestra som bola iniciatívou; robil všetko, čo som chcela, a mne sa to veľmi páčilo. Cítila som sa ako veľký šéf. Až kým sme nevyparatili niečo zlé, a samozrejme staršia, aj keď len štvorročná sestra bola zodpovedná aj za bratovo správanie. Dlho sme boli parťáci, až kým k nám jedného dňa nepribudla sestra. Už vtedy som dávno vedela, že bocian deti nenosí. A tak sa celá pozornosť venovala mojej malej sestričke. No a vtedy som už trochu začala aj žiarliť, pretože už som nebola jediné, zlaté dievčatko v rodine. Ale nebolo to nič hrozné. Jednoducho, dospeláci sa starali o novorodeniatko a my dvaja sme šantili. Takto skončil vybitý môj prvý zub. Behaním po kamenných schodoch v dome mojej babky. Aj napriek tomu môžem v kľude vyhlásiť, že moje ranné detstvo nebolo frustrované, práve naopak.
Zlom v mojom živote nastal, keď ma rodičia dali do škôlky, aby som si lepšie zvykla na kolektív detí v mojom veku. Ľahko sa hovorí dospelákom. Mala som pocit, že sa ma chcú zbaviť alebo že na mňa už nemajú čas. Prekvapením bolo zistenie, že škôlka je celkom fajn, hoci treba dodržiavať režim stanovený prísnymi učiteľkami.
Roky plynuli ďalej, a mňa čakal nástup do prvého ročníka základnej školy. Veľmi som sa na tento deň tešila. A veru, splnil moje očakávania. Základná škola mi priniesla množstvo nových kamarátov, ale aj dobrú reputáciu v podobe vynikajúcej žiačky, ktorej sa na vysvedčení blysli samé jednotky zhora nadol. A rodičia boli na úspechy svojej prvorodenej pyšní.
Tvrdohlavosť, ktorá sa prvý krát prejavila pár týždňov pred mojím narodením, ma neopustila. Veľmi som túžila byť umelcom a s podporou drahých rodičov ma prijali do Základnej umeleckej školy. Táto moja tvrdohlavosť a schopnosť ísť za svojím cieľom vynikla aj vo štvrtom ročníku, keď prišla ponuka vo forme možnosti prerušiť doterajšie štúdium a svoje schopnosti ďalej rozvíjať na výberovej škole – osemročnom gymnáziu. Ocko proti tomuto rozhodnutiu protestoval, no napokon sa ukázalo, že aj desaťročné decko si dokáže presadiť svoje, ak vie dostatočne argumentovať, naliehať a má presviedčacie schopnosti.
Prijímacie skúšky som brala s rezervou, ale podľahla som príprave. Verdikt: prijatá! Toľké šťastie a radosť v jednom slove. September 1999 bol plný očakávania z nástupu na novú školu plnú všetkého nového. Nových tvárí v podobe spolužiakov a profesorov, nový systém, nové predmety.
Prvý rok sme sa oťukávali, či už v triede alebo zo strany profesorov, a vytvárali sme si obraz o škole, ktorá bola našim spoločným snom. A myslím, že vystrašení prímania budili v zborovni celkom dobrý dojem. Postupne sme prechádzali Sekundou, Terciou, Kvartou – a tu sa tento celkom slušný obraz začal špiniť a zapadávať prachom, pretože sme boli dennodenne zapletení v nejakom probléme, mňa nevynímajúc, aj keď problémy nevyhľadávam, stane sa ... Reputáciu sme si čiastočne napravovali slušným prospechom a školskou dochádzkou. Kvinta, Sexta, Septima, Oktáva. Naše triedne vzťahy sa veľmi upevnili.
Gymnázium je škola, na ktorej som strávila najdlhšiu časť života. Škola, ktorá mi toho dala dosť veľa a ja som sa na dennom živote a pozorovaní mnoho naučila. Ak mám byť úprimná, v niektorých okamihoch mnou lomcovalo sklamanie, najmä v náročnosti štúdia oproti klasickému gymnáziu, no keď ma raz prijali, tak ich predsa nesklamem. Teraz som rada, lebo som tu zažila kopec srandy a porozumenia, ktoré by sa mi na inej škole a v inom kolektíve asi ťažšie hľadali.
Len ťažko si dokážem uvedomiť, že už čoskoro budem prechádzať skúškou dospelosti, záverečnými skúškami v umeleckej škole, a že ma zase čaká nová škola, nový kolektív, ale aj noví profesori, ktorí sa už so mnou nebudú tak hrať ako tí doteraz. Plne si uvedomujem, že sa môj život zmení a nebudem sa môcť stále spoľahnúť len na podporu blízkych. Istotu mi tvorí skutočnosť, že s tvrdohlavosťou dosiahnem to, čo som si zaumienila – úspešne zmaturovať, dostať sa na vysnívanú vysokú školu a byť jej úspešným absolventom, ktorého čaká veľa ponúk a pekná budúcnosť.
PS. úspešne som zmaturovala (priemer 1,00) a som na Prešovskej univerzite v Prešove, filozofická fakulta, odbor anj - sjl
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár