Je to prostredie v ktorom žijem – dom máme postavený v tesnej blízkosti lesa, a na miernom svahu, po ktorom som nútená vystúpiť, ak sa chcem dostať ku vchodovým dverám, sa vypína strieborná jedlička. Tá tam stojí od kedy si pamätám a nádherne dotvára celkový dojem z obývanej plochy.
Za posledné roky dorástla do výšky a ja si uvedomujem, že rastie spolu so mnou, že starne spolu so mnou, že dospela spolu so mnou.
Vždy, tak ako aj teraz, keď prídem domov po dlhšom období, sa jej pozriem do očí a vyrozprávam, tak ako aj ona mne. Objíma ma svojimi konármi ak zafúka vetrík, no ako náhle vycíti silný nárazový vietor okamžite ma pred ním ochráni. Veď sme kamošky už osemnásť rokov.
Neviem si predstaviť môj domov bez nej. Bol by pustý, dvorček by zíval prázdnotou, ja by som sa nemala komu vyrozprávať a nikoho vypočuť.
A predsa je to „len obyčajný strom“. Strom, ktorý ľuďom bez citu slúži ako vianočná ozdoba a po sviatkoch skončí na smetisku opustený a smutný.
Lenže moja kamoška tak nikdy neskončí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár