Super začiatok konca...

.....práve je niečo pred piatou hodinou večer Silvestra 2006....a ja tu sedím, lebo ma už omrzelo ležať v posteli so šatkou na krku kvôli zlatému stafilokokovi, ktorého mi zistili asi v auguste... ( inak je to bacil, ktorý spôsobuje, že som chorá častejšie ako normálni ľudia... ) predchvíľou som mala v izbe návštevu v podobe jedného člena mojej širokouhlej a širokopásmovej rodiny rozpriesterajúcej sa nielen po celom Slovensku... a ten môj rodinný príslušník si dal tú námahu dotrepať sa až do mojej izby nachádzajúcej sa na najvyššom poschodí nášho 2 poschodového domu aby mi ten môj rodinný príslušník povedal:"idem preč, nechcem sa od Vás nakaziť." Tak toto som fakt počuť nemusela, ale dík za návštevu... a to je len zlomok z toho všetkého čo sa mi víri hlavou..raz za čas mám také obdobie, keď si pripadám neuveriteľne nemožná, dokonca až sebecká... neviem..možno aj taká naozaj som, no snažím sa takou nebyť...každý tínedžer má kopec problémikov....dennodenne mu hlavou prechádza milión vecí, ktoré ho trápia...zamýšľa sa nad každou vecou.... a dáva to najavo tak že sa utiahne do seba a vidieť na ňom, že sa trápi, alebo ide ďalej s úsmevom od ucha k uchu, no zožiera ho to vnútorne.... aj mňa takto zožiera kopec vecí... okrem iného aj blížiaca sa maturita a vysoká škola..ale veľmi aj to, že som posledný rok na škole s ľuďmi, ktorí sa mi držia srdiečka ako kliešte... a sú to totiž moji spolužiaci, s ktorými som strávila ( a ešte stále aj trávim ) 8 rôčkov... no trápi ma aj to, že zrejme niekedy nepoznám sama seba ( "Poznaj seba samého" , Sokrates.. )pretože niekedy sa očividne snažím oklamať sama seba.... a aj čo sa týka lásky.. snažím sa stretnúť chalana svojich snov a pritom si každý rok uvedomím, že je tu osoba, ktorá mi je o niečo bližšia ako ostatní... no tá osoba sa to nikdy nedozvie, pretože nemá zmysel jej to hovoriť, vzhľadom na to že tento 8. rok už končí (je to platonicke...I think so.. ...ved aj take treba )... a pokiaľ to tej spomínanej osobe už nedošlo, tak to nikdy nebude vedieť...snáď na nejakom stretnutí po rokoch, kedy sa (dúfam) všetci zídeme a budeme spomínať na staré časy... už teraz mám slzičky na krajíčku... nič no.... dlhý čas som si myslela, že som pesimista.... a až teraz, keď som už len krôčik od vstupu do ŽIVOTA si uvedomujem, že som celý čas realista... svet je krutý, a na prežitie sú potrebné ostré lakte, no hlavne PRIATELIA.... tak na záver všetkým mojim priateľom: MÁM VÁS VEĽMI RADA... a ak vám to dostatočne neprejavujem, sorry....
myslím, že koniec môjho srdcervúceho rozprávania...uff.....potešia ma Vaše názory...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu