Sadla si do trávi a chvílku hladela na oblohu. Cítila, akoby zastal čas. To ticho, miesto, kde len spomínala...
Počula prichádzať auto. Neotočila sa. Určite ju zbadal.
Buchot dverí a šum krokov po suchej tráve. Počula to veľmi zreteľne, až jej nabehla husia koža. Prisadol si k nej do trávi.
Nádherne voňal. Ako vždy. Nechcela sa na neho ani pozrieť. Všimol si to. Pravou rukou sa jej dotkol brady a zdvihol jej hlavu. Ostré slnko jej svietilo do prekrásne namalovaných očí, ktoré on tak veľmi obdivoval. Privrela ich.
- Je krásna. - pomyslel si.
Uvedomoval si, že to vždy bral ako samozrejmosť. No teraz mu jej krása bola vzácnejšia.
Naklonila sa dozadu, podoprela sa rukami o trávu, vystrela si nohy a so strachom, ticho zašepkala: - Chcel si mi niečo povedať. -
Uškrnula sa. Šteklil ju steblom trávi po lítku. Chcel odlahčiť to napätie, ktoré medzi nimi vládlo.
- Začni už. - zašepkala a popravila si slnečné okuliare vo vlasoch.
- Vieš zlatko, urobil som chybu, ktorú ľutujem. Keď som ti vravel, že som doma, bol som s Laurou. Volala mi že sa rozišla s Peťom a mal som ju prísť utešiť. Bola to len zámienka. Trošku sme popili a skončili sme v posteli. Mrzí ma to. Nechcel som ti ublížiť. Viem, že tebe pripadajú tieto slová prázdne ale ja to myslím úprimne. Ťažilo ma to. No už vieš pravdu. Priznal som sa. A viem že by som ti to už nikdy neurobil miláčik. Ani toto som nechcel aby sa stalo. - pravou rukou ju chytil okolo šiji a pobozkal ju na čelo.
Zhlboka sa nadýchla. Tak, že jej prsia sa zväčšili v tej chvíli o dve čísla. Chcela niečo povedať, no bola v šoku. Chcela utekať, no vedela že to nemá zmysel. Sklonil hlavu, aby nevidel, že sa jej tisnú slzy do očí.
- Povedz niečo. - zašepkal a oprel si hlavu o kolená.
V hlave si predstavovala ako sa to všetko odohralo, ako jej to mohol urobiť, po tom všetkom čo prežili. Hnusil sa jej. Bozkával druhú. Dotýkal sa druhej, tak ako jej. A Laury? Vyspal sa s nou. No milovala ho.
Lahla si do trávi a začala nahlas vzlikať. Nemal rád, keď plakala, no toto bolo po prvýkrát kvôli nemu. Mrzelo ho to. Tak veľmi sa chcel tomuto vyhnúť.
- Odíd, chcem byť sama. - ozval sa jej tichý hlas.
- Nenechám ťa tu samú, chcem si to vydiskutovať. -
- Ale ja ti nemám čo povedať. - stále plakala.
- Už nikdy mi nič nepovieš? -
- Neviem...Odíd...Chcem byť sama. - povedala to už ostrejším tónom s nádychom hnevu.
- Milujem ťa zlatko, odpusť mi to.- naklonil sa nad jej uslzenú tvár a chcel ju pobozkať.
Zakryla si ústa a znova zacítila jeho vôňu. Privrela oči a chytila si jeho tvár do dlaní.
- Ako si to mohol urobiť? -
- Neviem, nechcel som. Nebudem obvinovať ju z toho, ale vieš aká ona je.-
Spomenula si, ako Laura kedysi skoro zviedla jej otca. Bolo to dievča, za ktorou sa obzrel každý. Muž či žena.
- Podlahol si jej, nemusel si.- stále mu držala hlavu v dlaniach.
Privrel oči a chytil ju za zápästia. Zatriasol ňou a povedal:
- Viem že je to ťažké, no daj mi ešte jednu šancu. Chcem ti dokázať že ťa milujem a na inú sa už ani nepozriem. PROSÍM! -
V očiach sa mu zaligotali slzy. Milovali sa, no navzájom si ubližovali.
Aj ked ona mu nikdy niečo také neurobila.
- Ty nie si v mojej koži. Spomen si ako si vravel že keby ťa podvediem, skončil by si to.-
- Máš pravdu, tak ma nechaj.-
Vytrhol sa jej z rúk a postavil sa. Ležala tam, a on na nu s trápením pozeral. Mal výčitky svedomia.
- Láska, postav sa.-
- Nepostavím, nechcem nič počúvať.-
Jeho silné ramená ju chytili okolo útleho pásu a ona sa v okamžiku ocitla v jeho náručí. Začal ju najprv veľmi jemno, sladko bozkávať. Vzopierala sa. No nemala silu s ním bojovať. Jeho náručie, bozky, bolo to, čo ju ukludnilo.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
stodvacinkar
22. 5.mája 2009 18:04
škoda tých hrubiek...pôsobí to amatérsky, zapracuj na tom
Napíš svoj komentár