Bol som si v Bratislave si vybavovať brigádu aj s dvoma spolužiačkami, obe bývajú blízko Bratislavy, na rozdiel odo mňa. Brigádu sme vybavili bez problémov všetko bolo ok, až na to že sme mali robiť cez víkend.
Tak sme išli znova do kancelárie za agentkou. „Dobrý deň“ povedala jedna z nich „my tu máme vybavenú brigádu ale nesedia nám dni v ktoré by sme mali robiť, nedalo by sa to preložiť na iné dni? “ „No, neviem či nájdem nejaké voľné miesta, ale asi sa už nič nedá urobiť , tri voľné miesta
sotva nájdem.“ Odpovedala žena z agentúry. „A aspoň dve voľné? “ pýtala sa tá istá spolužiačka. „Áno, môžete dôjsť v stredu a štvrtok nadiktujte mená a potom sa cez týždeň zahláste.“
V celku nudný príbeh, že? Tí z vás domýšľavých skeptikov ktorý ste zacítili niečo ako zradu si môžete pripísať bod. Pre tých druhých budem pokračovať.
Zabudol som na jednu vec, krátko potom ako sa pýtala na tie dve voľné miesta tak sa otočila ku mne a pýtala sa že či som chcel aj já chodiť v stredu a štvrtok, neveril som že tú otázku môže myslieť vážne. Veď prečo by som tam asi išiel! ? „Samozrejme ÁNO“ odpovedal som. A nadiktovala mená, podotýkam že dve dievčenské mená. Potom sme išli preč, pozeral som sa na spolužiačku a povedal „Tak si to skúsim vybaviť s Janom na pondelok a utorok, a keď bude len jedno voľné miesto tak má Jano smolu.“ A ona sa usmiala, a to ju prezradilo, bol to proste jeden z tých úsmevov ktorý vám povie viac ako slová. Dosvedčujúci úsmev. Tá veta o Janovy bola len skúška ako zareaguje. Krátko na to som sa cestou nezdržal a spýtal sa jej prečo sa na mňa tak vyprda a ona že nevedela že aj ja si to chcem zmeniť.
Stále nič? Tak vám to poviem. Celý tento zážitok ma nesmierne vytočil a doslova znechutil, prečo? Nech sa páči:
Po prvé, hneď ako bola možnosť len na dve miesta tak to využila a automaticky sa rozhodla ma z toho vynechať, a sama rozhodla o tom že tam pôjde ona a druhá spolužiačka (ktorej nič nevyčítam), bez toho aby sme sa „kamarátsky“ dohodli. Ešte chcem spomenúť že pre mňa bola brigáda cez víkend omnoho väčším problémom než pre ne, ako som napísal miestne.
Po druhé, azda ešte viac ma naštvala jej drzosť keď, sa ku mne otočila a pýtala sa ma či aj ja si to chcem prehodiť. Uverili by ste tomu, tá drzosť, že o tom nevedela – blbosť. Najprv sa pýtala na tri miesta. A potom ešte aj cestou preč mi znova tvrdila to isté hoci sa ma na to pýtala aj u nej v kancelárii. Nehoráznosť.
Po tretie, keď som jej dokázal že ako sa ku mne zachovala a ako sa ešte aj vyhovárala a klamala tak sa tvárila ako by sa nič nestalo, proste ani že „prepáč“ alebo „ja som s ňou väčšia kamarátka ako s tebou“ aj to by bolo lepšie ako to trápne mlčanie.
Celá táto skúsenosť sa vám môže zdať ako malicherná ale pre mňa mala veľký význam lebo mi ukázala skutočnosť. Že to nie je moja kamarátka, ale že máme len niečo málo spoločné, že jej nestojím ani za to aby sa ma spýtala na to čo chcem ja, že je schopná mi klamať do očí a robiť zo mňa debila, a čo je veľmi smutné, skôr pre ňu ako pre mňa že si nie je schopná priznať chybu.
Pseudokamarádstva a bezcharakternosti toho sa mi od nej dostalo.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár