Rano v urcenu hodinu sme cakali podla dohody, O tri ci styri minuty prisiel dzip, vodic mal oblecene tricko s napisom safari a na hlave stetson. Pozdravili sme sa vzajomne, odovzdali mu kupon o uhrade za “safari tour”, nasadli sme do dzipu a uz sme sa hnali von z mesta skoro stovkou. Vodic zrazu prudko zabocil z hlavnej cesty na vedlajsiu cestu, prasnu a plnu jam. Rychlost zahadne nestihol znizit a dzip skackal po jamach a kamenoch ako horska koza. Zuby mi hrkotali skoro ako naprava na aute a obaval som sa, aby na dzipe nepovypadavali matice, aby sa mi nerozsypali zuby, alebo aby neodleteli napravy niekam mimo karoserie dzipu. Dzip sa hnal dzunglou a asi po desiatich minutach jazdy sme zbadali velku drevenu branu s velkym napisom SAFARI nad nou. Vodic nezmensujuc rychlost, slapal zaroven na plyn aj na brzdu, elegantnym oblukom priviedol auto do smyku. Dvere na aute sa samovolne otvorili – poviem tak, ak by som sa nedrzal, vyletim cez dvere a rovno po bruchu vpalim cez otvorenu branu do objektu. Vystupili sme a rozkaslali sa od prachu sposobeneho dzipom, ktory sa vznasal nad nami .
Pri brane nas privital organizator , uviedol nas do objektu a priclenil k skupinke japonskych turistov, ktori zurivo cvakali fotoaparatmi a fotili vsetko okolo seba, aj kamene. Ticho sme stali, obzerali sa a cakali kedy zacne hlavny bod programu – jazda na slonovi. Vsimol som si nedaleko, asi styri metre vysoku vezu s plosinou a so schodikmi, ktore viedli az na vrch plosiny. Pri vezi stal slon, vysoky snad tri metre, na chrbate mal upevnenu pohodlnu sedacku pre dvoch ludi, na hrubom krku slona sedel vodic slona – mahut. Jeho nohy sa stracali pod obrovskymi usami slona . Dvaja ludia stojaci na plosinke nasadli, mahut dal povel - slon majestatne odchadzal a zaroven sa k vezi priblizoval dalsi slon s mahutom. “Aha, to je vlastne nastupite”, pomyslel som si, lebo predtym, pri predstave, ako na slona vyleziem, som predpokladal, ze o slona opru nejaky rebrik alebo co, a ja sa nan uz dajako vystveram. No, slon nie je kon, neda sa nan “vysvihnut”.
Prisiel k nam organizator a odvadzal nas k vezi. Vycnievali sme spomedzi japoncov asi ako Guliver medzi trpaslikmi, japonci spokojne dzavotali, usmievali sa a zaklanali hlavy do vysky ked na nas pozerali.
Zacalo nastupovanie. Organizator usadil dvoch japoncov, zavelil, slon odchadzal, prisiel dalsi slon, usadil dalsich japoncov, a tak to pokracovalo. “Komercia, ziadne dobrodruzstvo asi nebude” pomyslel som si. Prisli sme na rad., Organizator si nas obidvoch skumavo premeral., pohladom pomaly presiel od hlavy po paty, a… kazdemu z nas pridelil jedneho slona. Asi usudil, ze slon by zrejme protestoval, alebo by sa zlomil v pase, keby sme nan nasadli obaja.
Nasadol som, pohodlne som sa usadil, nohy oprel o velky sloni chrbat a mahut dal povel na odchod. Slon majestatne, pomalym krokom zamieril po vyslapanom chodnicku od nastupista do dzungle. Popri chodzi pomaly chobotom odtrhaval trsy vysokej travy alebo kriky, ktore rastli povedla a krmil sa. Ja som zacal napodobnovat japoncov, vytiahol som fotoaparat a fotil, aby som mal dokaz o “divokej jazde na slonovi”. Mahut sa po chvili ku mne otocil, lamanou anglictinou a znamymi posunkami sa ma spytal, ci chcem mat foto na slonovi. “Ano, dakujem” povedal som a dal som mu fotoaparat. Mahut sa obratne zosmykol na zem, urobil desat ci dvanast zaberov a uz sedel znovu na slonovi. “No, mily chlapik, dam mu za ochotu patdesiatku baksis” povedal som si. Slon majestatne pokracoval v chodzi.
Mahut nadviazal konverzaciu, zacal sa pytat odkial som, co v Thajsku robim, ci sa mi tu paci a tak.
Trosku prerusim toto rozpravanie, lebo Vam chcem povedat, ze thajci su velmi, velmi zvedavi a radi maju prehlad o vsetkom co sa deje okolo. Velakrat sa mi stalo v Bangkoku a aj v inych mestach, ze Vas na ulici zastavi thajec, slusne pozdravi, spyta sa Vas odkial ste, co tu robite, popripade poradi co sa oplati v “jeho meste” vidiet, podakuje, rozluci sa a ide dalej. Celkom mile, nie? Viackrat sa mi stalo, ze ak som na ulici otvoril mapu a hladal cestu kadial ist, zastavili sa, poradili, ukazali, a za ochotu som “musel zaplatit” odpovedami na ich otazky.
Aby som sa ale vratil k mojmu mahutovi – po odpovediach na jeho otazky som sa aj ja spytal odkial pochadza, tak mi odpovedal ze je zo severu Thajska, a sem prisiel za pracou, lebo u nich je malo prace a tu, kedze tu je cestovny ruch a vela cudzincov, tak predpokladal ze dobre a viac zarobi. Ze ma doma manzelku, tri deti, a okrem nich sa stara este o otca a matku. Ale zarobok nie je taky o akom snival, iba 4000 Bahtov [3200.- sk] a vsetko je tu drahsie ako u nich, takze asi pojde naspat domov. “Hm, Ty mi nieco hovor o drahote, z nasich cien by si sa asi zblaznil” pomyslel som si. Premyslal som este chvilu o zivote ludi tu, v Thajsku. Je tu naozaj vela ludi chudobnych, vacsinou na severe krajiny kde je malo pracovnych prilezitosti, ale aj ked maju minimum na zivot, nikdy im nechyba usmev a dobra nalada. Nikto sa neodtahuje od prace a necaka na to, co mu kto da.
Slon uz pochodoval asi dvadsat minut a vsimol som si, ze pomaly vstupujeme do arealu k veziam s “nastupistami.”. Nenapadne som siahol do penazenky, vytiahol som 150.- Bahtov a dal som ich mojmu mahutovi s myslienkou, ze mu snad pomozu a ze bude s baksisom spokojny. Uctivo podakoval, rozlucili sme sa a ja som vystupil.
Dolu, nedaleko veze som cakal kamarata, ktoreho slon mal prichod o par minut neskor, kedze aj neskor vyrazil. Prisli snad pat minut po mne.
Pozreli sme si este spolocne drezuru slonov, vystupenie cvicenych krokodilov, poobdivovali malu vtaciu zoo s rozne sfarbenymi papagajmi, morskymi orlami a inymi vtakmi, nas cas uplynul, sli sme k vychodu kde nas uz cakal dzip ale s inym soferom, nie s tym jazdcom rodea s ktorym sme prisli. Poziadali sme ho, aby nas vylozil niekde pri restauracii. Stalo sa.
V restauracii sme si po objednani jedla vymienali dojmy a hovorili o prezitych zazitkoch. Kamarat zacal rozpravat o tom ako sa bavil so “svojim” mahutom a co mu vsetko porozpraval. No, medziinym, skoro od slova do slova to, co rozpraval mne “moj” mahut, teda tri deti, manzelka, rodicia, maly plat, navrat domov.
V prvom momente ma to mierne nastvalo, ale potom som to vcelku pochopil: vymysleli si rozpravku pre turistov jednoducho preto, aby dostali vacsi baksis. Mohli ale zapojit aspon fantaziu a nie rozpravat jeden pribeh. A nas turistov nikto nenutil, aby sme im nieco davali, davali sme dobrovolne, oni si nic nevypytali.
Neskor, asi o dva roky, ked uz som mal za sebou niekolko dovoleniek v Thajsku, tak boli niekolki kamarati so mnou, a “skusili safari”. Po navrate zacali spominat mahutov pribeh. Zarazil som ich a dopovedal vsetko za nich . “Ty toho mahuta poznas? ” pytali sa. “Nie” odpovedal som a vysvetlil, ze to je vlastne rozpravka pre naivnych turistov. A aj po dvoch rokoch sedel smutny pribeh jednej rodiny takmer od slova do slova. Nedali si ani tu namahu, aby rozpravku pre turistov obmienali.
Ale je mozne, kedze anglicky vedeli malo, ze sa pribeh naucili naspamat a potom ho iba rozpravali.
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
yeya
12. 7.júla 2009 08:07
ani neviem čo mám na to povedať...pekné... takéto krajiny ma vždy lákali...
2
no ja by som sa do thajska bála ísť
a ako ste to vlastne nasadli na toho slona?
heh, s tým príbehom to je jasný marketingový ťah, aby si privyrobili, aj keď zrejme nezarábajú tak veľa. ale čo ľútostivejšie si mohli vymyslieť? ľudia sa nechajú ľahko obalamutiť a nie je tomu také ťažké uveriť v takej krajine
a ako ste to vlastne nasadli na toho slona?
heh, s tým príbehom to je jasný marketingový ťah, aby si privyrobili, aj keď zrejme nezarábajú tak veľa. ale čo ľútostivejšie si mohli vymyslieť? ľudia sa nechajú ľahko obalamutiť a nie je tomu také ťažké uveriť v takej krajine
Napíš svoj komentár