Ponáhľala sa ulicou na električku. Opäť raz mala melancholickú náladu a tak rozmýšľala, ako medzi tých ľudí nezapadá.
Sú tak krásni...
Sú tak šťastní...
Sú tak normálni...
Niekto jej raz povedal, že to predsa nevadí... A že určite je viac takých ako ona. Ale aj tá kamarátka mala v hnedých vlasoch niekoľko vyblednutých pásov.
Minula párik bielovlasých teenagerov držiacich sa za ruky. Zdá sa jej to, alebo je tých šťastne zamilovaných ľudí nejak viac ako bývalo?
Je možné, aby ľudia vycítili, keď k nim niekto nepatrí? Ako psy?
A je naozaj až taká nemožná?
Tak ale dôkazov bolo dosť...
Vbehla do poloplnej električky. Dychčala a ani nebolo prečo, električka sa nepohla, nemusela tak bežať. Dvere sa zavreli až keď do nich vbehlo blonďaté dievča v červených šatách. No jasné.
Ani nevedela, či len zúri alebo či aj závidí, keď do nej niekto vrazil.
"Prepáč."
Je to možné? Takže sú aj takí ako ona?
-----
po troch mesiacoch:
Žiadny happyend.
Stretla ho, keď išla s kamarátkou do mesta. Bol spolu s blonďatým dievčaťom a v jeho vlasoch sa tiež objavili svetlé pásy.
Hlupaňa, zase si si niečo namýšľala? To už tak býva, že niekto je prirodzene blond a niekomu nepomôže ani farba.
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
3
melancholicky ladeny, ale krasne melancholicky ladeny.. naozaj zaujimavy, iny, vlastny krasny..
6
tak tento blog ma fakticky dostal.....originalne ....tento sa mi asi najviac od teba zatial pacil
Napíš svoj komentár
ale mozes mi ho trosku objasnit... neveim ci som sparvne pochopila pointu