A krásy školského roka sa blížia (1) - ...z jednej strany spotený spoluobčan, z druhej týpek so slúchadlami v ušiach...

Najprv trošku odveci: Neskutočne ma zaráža, čo s nami porobil jeden rebríček, aj keď mal byť len informatívny (je mi to ľúto Tomáš, viem, že si to myslel dobre...). Niektoré individuá to vzali trošku vážne a tak sa tu teraz môžeme kochať krásami typu "som 15 268ta, mám z toho strašnú radosť " alebo "vonku svieti slnko a ja mám rada celý svet." Dohodnime sa prosím, my všetci, čo nám to už prerastá cez hlavu, že nebudeme detičky sprdávať....budeme ich ignorovať, ok?

A všetkým, ktorí mi napíšu, že čo sa o to starám, veď to nemusím čítať, chcem odkázať toto:
1. nikto si tu nepíše sám pre seba. Preto sa tomu nadáva že verejný server. Kto si chce písať pre seba, nech si založí denník a nech nenadáva, že to nemáme čítať.
2. na tomto svete je to už raz tak, že sú ľudia, čo s nami súhlasia a sú ľudia, čo s nami nesúhlasia. A chcieť, aby tá druhá skupina bola ticho, je viac ako naivné.

A preto zakladám kampaň z názvom:

..........:::AJ OPAČNÝ NÁZOR JE NÁZOR:::..........

(kedysi som sa niečo podobné snažila vyjadriť v blogu "Drbna mi píše, že na mňa zavolá uja ufóna, ak budem písať pseudoblogy" alebo tak nejako, ale asi som to urobila príliš parodicky, takže to polovica ľudí nepochopila. Moja vina, teraz som to povedal priamo.)

-----------------------

A teraz k veci.

Rozhodla som sa odštartovať novú sériu (asi som na ne zaťažená). Doslo mi, že písať o eme môže ktokoľvek, to nie je veľké umenie, tak sa idem teraz venovať niečomu obyčajnému a všednému a skúsim to spracovať tak, nech je s tým aj moja kritická povaha spokojná.

-----------------------

(Minimálne) Všetci Paštikári vedia, že v septembri sa opäť stretneme s naším obľúbeným fenoménom: zápchou.

Dopravnou.

Všetci členovia robotníckej, úradníckej, študentskej i politickej triedy si počas halideju odvykli vstávať, takže zas treba nacvičiť, kedy premávka nie je taká hustá. A keď sa to naučia, môžu rovno svoje navonadobudnuté vedomosti využiť k tomu, aby skočili po jedličku.

Na čo sa môže veľkomestský študent tešiť?

Na hodinové státie v plnom autobuse, kde ho z jednej strany bude tlačiť spotený spoluobčan a z druhej týpek so slúchadlami v ušiach s čo najhlučnejšou hudbou, v zásade takou, akú najviac neznášate. (to ma privádza k najväčšej záhade života, ktorú som ešte nevylúštila: prečo ľudia, čo majú v aute pustenú najhlasnejšiu hudbu, majú aj otvorené okno? Asi nejaká kultúra inšpirovaná americkými zmrzlinárskymi autami, alebo už nie je moderné prezentovať svoju obľúbenú hudbu cez MôjVesmír?)

K tomu vás pravdepodobne bude do boku šťuchať kožený kufrík biznisáka, čo šetrí na benzíne, ale aspoň budete mať čím zabudnúť na pocit odumierajúcej ruky, ktorou sa budete snažiť udržať, kde to pôjde, lebo to je mágia hromadnej dopravy: keď sa chcete pohnúť, nejde to, ale keď sa nedržíte, príde zákruta a dav sa posunie, ani sám nevie kam (kam sa hrabe Harry Hrnčiar) a vy ste na zemi. A už som spomínala, že ak prší, je krásne sivá a osviežujúco mokrá?

Nezabudnime ani na spoluobčanov s mobilmi. Určite bude neďaleko stáť aspoň jeden.

"Nie...nie....áno...áno...nie...nie...áno...áno...nie....možno...nie ....nie...áno...asi...nie....možno...áno...áá, teda nie..."

"...už som ti to hovorila aspoň trikrát....nie, fakt to nič nie je... nič pre mňa neznamená...sme len pritelia...BOŽE, PRESTAŇ UŽ P*****Ť!!"

A samozrejme, kde by bola naša sosájeti bez dôchodcov? V Tescu otvárajú už o siedmej, preto musia vstať skoro...ale zas príliš skoro sa im nechce...takže tak akurát, aby stihli dopravnú špičku.

"Prečo si tú tašku nedáš dolu z chrbta?" ("Pani, ak prídete na to, ako sa budem môcť hýbať a k tomu nedať tú tašku niekomu na nohy, zaslúžite si Nobelovu cenu za fyziku.")

"Posuňte sa! Určite je tam ešte dosť miesta!"

"Prečo tie deti cestujú teraz? Prečo nie skôr alebo neskôr? Kam vôbec idú ráno? A prečo tam nejdú peši, sú mladí..." ("už vás vidím, teta...")

Tááák, už sa tešíte do školy? Ak si nie ste istí, nebojte sa, po pokračovaní vám to už bude jasné.

A aby ste sa nesťažovali, že aký je život krutý a náhodou sa neporezali o papier alebo otcovu starú žiletku z NDR, mám pre vás útechu. Stačí vstávať o piatej a v škole pred prvou hodinou hrať karty. To si dám patentovať. A nazvem to "Anzuin zlepšovák na odstránenie problémov s hromadnou dopravou."

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

16 komentov k blogu