...ako sa prekonala a napísala príbeh s happy endom

„Oči sú oknom do duše človeka,“ povedal. Nebolo naňho dobre vidieť, ale hlas mal nadnesený a trochu posmievačný. „Čo vidíš?“ spýtal sa, keď ju od chrbta videl skláňať sa k zrkadlu. Chvíľu bolo ticho, kým doňho v šere žmúrila, snažiac sa byť si istá tým, čo uvidí. „....to je bahno?“

Strhla sa: „..hmm..?“
„Hovorím, nespi, čo budeš robiť v noci?“ počula mamu z kuchyne. Asi zadriemala. Vstala a išla sa obliecť na večer do mesta. Nebolo to prvý krát, čo sa jej ten sen sníval, raz sa jej báli ľudia na ulici, inokedy si doškriabala hrudník tak, že začal mokvať, ale netiekla z nej krv, ale bahno, potom sa jej začalo rynúť aj z úst, nebolo ho konca a ona mala pocit, že ju roztrhne, bahno, hnusné, špinavé, odporné, horšie než to uschnuté semeno nájdené za posteľou v škole v prírode v sedmiaku. No dobre, možno nie. Komu vtedy patrila tá posteľ?

„Nezabi ju pohľadom,“ smiala sa kamoška.
„Nemôžem sa dívať?“
„Ak je toto tvoj bežný pohľad, nechcem vidieť ten škaredý.“

Sedeli v krčme pri stole blízko jednej ich známej, nahlas sa smejúcej a koketujúcej so všetkými okolo. „Skočím si von zapáliť,“ prehodila. Sadla si na schody. Zaujímalo by ju, či sa aj iné baby cítia občas zatienené, alebo to len ona má pocit, že čokoľvek urobí, nevyrovná sa výzorovo ani charakterovo ani šimpanzovi. Pritom Tá baba predsa nebolo nič až tak extra, bola? A predsa si bola istá, že ani najposlednejší idiot by si nevybral ju, kým by Ona stála vedľa. Alebo hociktorá iná, to je jedno. A tie jej oči, tak modré, čisté ako voda. Zdvihol sa jej v hrudi ten hnusný ťaživý pocit, ako by jej tam niekto nalial celý močiar.

„Čau.“

Bol to Ten, čo mal prísť neskôr, už si nepamätala, kto ho vlastne k nim do spoločnosti priviedol, či to bola Tej spolužiak či Druhej sused, ale bolo jej to jedno. „Ahoj.“
„Čo tak smutne?“
„To nič, len spracovávam dojmy z blonďatého monzúnu hormónov, čo sedí vnútri.“ (Prečo mu to hovorím?)
„Jáj, Tá.“
„Poznáš ju?“
„Trochu. Ale nemusím ju. Ona je možno vyzývavá a vie to o sebe, ale to je tak všetko, no, niekomu možno stačí, ale čo ja viem...“
„Ale pekná je, to sa jej musí nechať.“
„To je subjektívne. Vy baby uprednostňujete skôr typický komerčný babský výzor, ale od tých často nikto nič nechce. A okrem toho, aj vnútro je dôležité. Keď vidím Ju a jej oči...“
„....sú ako voda!“
„Mne skôr pripadajú prázdne.“ Chviľu bolo ticho. „Hm, vieš, tvoje oči...“

Na kratučký okamih sa strhla, čakajúc, že povie, že sú ako blato, ale potom si uvedomila, že fantazíruje, že sa pravdepodobne dopočuje niečo neutrálne, akože sú veľké, malé, neobvyklé alebo začervenané.

„...sú ako čokoláda.“

Čokoláda?!

„...také teplé a tak,“ odkašlal si. „No, je tu kosa. Budeš rátať, koľko taxíkov sa tu za noc prestrieda, alebo ideš so mnou dnu?“
„Um, jasné.“

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu