Smejem sa, keď sa potknem a mám strašné haluze, keď som nevyspatá. Na kľúčoch hrdo nosím prívesok, o ktorom by som v obchode povedala, že je to trápny gýč. Pred skriňou so šatami trávim pol hodinu pri odsúdeniahodnom výbere toho pravého šatstva. Usmievam sa: v škole, doma, v autobuse, na rodinu, na priateľov, na cudzích, na seba do zrkadla (že wow...), no proste vyzerám ako sfetovaný magor. Mama sa diví, že mám opäť chuť do jedla normálneho homo sapiens sapiens. Všetci sa pýtajú, čo je a ja, že nič, čo by bolo... Som povznesená nad zlé známky, zlé počasie, zlé hádky a v podstate nad všetkým a všetkými. Ako kráľovná, ha. Nemám z nikoho a ničoho strach. Hlavne z dvoch vecí už nie: budúcnosti a seba. Trochu detsky hlúpučko budúcnosť neriešim. Som to ja a pri tom som niekto iný, som hrdá, som šťastná, som voľne spútaná.

Som banálna.



Tento pokus o umelecký prejav na 13riadkov spískala Anzu 19. septembra minulého roku, v tých dávnych dobách, keď ešte platila slovenská koruna. A keď lásku žiadnu necítila a myslela, že ani nepocíti. A dnes?

Oblieka sa rovnako ako predtým, práveže sa menej maľuje a straší tak okoloidúcich.
Chuť do jedla je stále na úrovni pacienta Kramárov, aj keď napriek tomu som že vraj pribrala. Asi zo vzduchu.
Nesprávam sa o nič povznesenejšie, nikto sa ma na nič nepýta, nervózna a utrápená viem byť rovnako a stále mám neznesiteľný PMS.
Už som pochopila, že strach je základná emócia a inštinkt môjho života, takže s tým asi nič neurobím.
Banálna som, ale....to som bola vždy, neklamme si.

No dobre, tak aspoň jedna vec sedí, že som to ja a som niekto iný, aj keď aj toto by sa dalo prisúdiť môjmu celoživotnému schizofrénnemu pocitu. Ale moja sebanenávisť poklesla a to je dôvod na veľké oslavy a gratulácie, teda aspoň do chvíle, kým sa všetko dodrbe (zas ten strach).

A toto, vážení, berte kľudne ako umelecký opis citu poňatého čisto pragmaticky! (ak sa to vôbec dá brať umelecky)

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
maryostler  10. 5. 2009 13:07
wow...
Napíš svoj komentár