Naivná

Okrem tichého zvuku zapnutého počítača nebolo v izbe nič počuť. Na prvý pohľad bolo všetko absolútne kľudné, aj V, sediaca pred obrazovkou, bola nehybná minimálne ako socha alebo McGonagallová sediaca v mačacej podobe na múriku Privátnej ulice. Sedela v trochu krkolomnej polohe, ako už pre ňu bývalo zvykom a dívala sa na kvetinu. Zelenú.

Už tu sedí trochu dlho. Nie je to pod jej dôstojnosť? Čaká ju ešte nejaká práca do školy... Ale vôbec sa nepohla. Každú chvíľu, áno, určite, teda aspoň dúfa a prosí, no tak, veď tu čaká len na to, nikto ju nevypočuje?

Všetci vravia, že nemá dosť viery a že by sa mala naučiť modliť, že by jej to uľahčilo život. Ale aj napriek tomu, že už neje, nepije, je stále unavená, je jej zima a všetko ju bolí, sa viere nevie naučiť. To sa nedá naučiť, vieru máš alebo nemáš, viera nepotrebuje dôkazy, ale ona, V, ich potrebuje a neprichádzajú od kvetiny ani od inakiaľ. Všetci tvrdia, že to nemôže takto skončiť, tak prečo to tak končí? Vraj má byť trpezlivá a nechať veci plynúť. Prečo ale plynú od nej?

Zmenila polohu do ešte neprirodzenejšej a pozrela na hodiny. Už je neskoro. Mala by ísť...nie, ešte chvíľu.

"Tlačia nás topánky a tlačia nás spomienky..."

Nakoniec sa predsa len veľmi pomaly zdvihla, všetko vypla a šla si urobiť čaj. Možno tam nebol. Možno napíše zajtra.

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu