Er bola...trochu zvláštna. Napriek všetkej snahe jej nervy pripomínali tenké špagátiky, ktoré sa pri akomkoľvek napätí mohli pretrhnúť. Snažila sa zachovávať si od vecí odstup vďaka svojmu vrodenému kritickému postoju, ktorý najviac ale uplatňovala na seba.
Nikto dnes už nevie, ako ich osud zviedol dohromady. Ale to je vedľajšie. Jedného dňa prišla Mary za Er, aby jej pózovala na fotky na výstavu do školy. Er sa nechala ukecať a tak mohli začať všetky dôkladné prípravy, obliekanie, česanie, líčenie, proste všetko to, čo malo Er správne zvýrazniť, aj keď normálne by v takom outfite ani nešla vyhodiť smeti.
-o dva týždne-
"Počuj, videla si sa u Mary na tých fotkách? "
"Nie."
"Už sú a je to úplne super! "
V ten deň počula na seba toľko chvály, že sa jej z toho začala točiť hlava a mala pocit, že si musí sadnúť. A tak aj urobila, sadla si rovno pred monitor a vypýtala si svoje fotky. Žeby predsa len....
Chvíľku to bolo krásne. Bolo tam všetko, bolo to dynamické, bolo to kontrastné, bolo to živé, bolo to farebné, sépiové, modré aj čiernobiele, bolo to veselé, smutné aj zamyslené, ale všetko naprosto perfektné. Pozrela sa na fotku dlhšie a črty jej tváre sa zmenili. Náhle jej to celé došlo. Tie fotky sú dobré len technikou, nie ňou. Majú dobrú kompozíciu, dodatočnú úpravu a všetky tie veci, ktorým nerozumela, ale ona. Nie je. Fotogenická. Vlastne je úplne strašná! A ten smiech....!
Možno čakáte happy end, alebo aspoň nejaké rozuzlenie, ale ono žiadne nebolo. Nie vždy to v živote tak býva. Každopádne, Mary s tými fotkami nedostala ani cenu útechy.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
leiasolo
23. 9.sept. 2009 14:34
Tie charaktery postáv ako keby vypadli z knihy "Mary a ja" od Betty MacDonaldovej
Napíš svoj komentár