Príbeh o romanticky zdechnutom chlapcovi, motorkárskom páre i dvojvetový blog, to všetko hrozí, keď dievča chce byť čítané

V dobách, kedy neustále opakujúce sa seriály na Jetixe ženú mladé znudené masy degenerovaných individuí tretieho sveta k počítaču, si jedno dievčatko povedalo, že napíše blog...(áno, uhádli ste, hovorím o sebe)...

Anzu nie je ctižiadostivá...Anzu len chce byť dobrá v tom, čo robí...no dobre, Anzu je ctižiadostivá.

A ako správne ctižiadostivé stvorenie, ktoré sa navonok tvári maximálne nenápadne a skromne, chcela, aby ju ľudia čítali a aby hodili aj nejaký koment, kľudne aj "Pepíček was here", len aby vedela, že si niekto tie výplody jej chorobnej mysle otvoril.

A tak zapla dievočka svoje sivé, od matúr splesnivelé mozgové závity a začala rozmýšľať, čo napísať, aby sa to ľuďom pozdávalo. I napínala dievočka neuróny, napínala i veru to aj zabolelo i veru všetci oddaní fanúšikovia pozbierali imanie, čo si nabrigádčili a odišli na močopudný mok.

Večer, v tmavej kutici(prerobenej kadibúdke), hneď vedľa hrablí a smradľavých kvetináčov, sedelo dievčatko v tajnej skríši (pod poličkou so všetkými darčekmi od starej mamy since 1985), aby nikto nerušil jej rozumové pochody a načmáralo si pár poznámok, aby našlo inšpiráciu k písaniu.

Spomenulo si na krásny príbeh, ktorý raz niekde čitalo...aj dvakrát...trikát...32569871-krát. Príbeh o 17-rocnom chorom chlapcovi, ktorý bol príliš hanblivý, aby oslovil to dievča z obchodu s CDčkami a potom romanticky zdechol. A čo o chlapcovi a dievčati, čo šli na motorke a on sa pre ňu obetoval? Veď sú to úžasné príbehy a zaručene pravdivé a k tomu človek ušetrí čas, text stačí okopčiť... na birdze to už je, ale čo, opakovanie je matka múdrosti.

Hneď ju napadlo plno ďalších námetov na blog. Čo to celé poňať trochu osobnejšie? Aspoň bude môcť písať každý deň a netreba to preháňať s rozsahom.

"Boze ludia neviem ako vas zivot ale moj je uplne super. Zboznujem svojich kamosov ked sme spolu v meste je to supis stale sme spolu a proste neviem co by som bez nich robila. Tak som minule rozmyslala a prisla som na to, ze bez priatelov to proste v zivote nejde co myslite? Zdravim vas vsetkych vy viete kto "

No dobre, bolo to príliš dlhé, Anzuina povaha sa proste nezaprie. Treba to trochu vylepšiť. Však nie nadarmo som písala scenár Nákupnej virózy na stužkovú ^___^

"Boze ludia mam tak super zivot! S mojimi kamosmi sme stale spolu a neviem co by som si bez nich pocala, fakt. Minule som rozmyslala a prisla na to, ze bez priatelov zivot nemam zmysel, co myslite?"

Hm, stále to nie je to pravé orechové, nebudú komenty ;___;
Fajn, tretí pokus.

"Minule som prisla na to, ako velmi potrebujem svojich kamosov k prezitiu, ale to asi kazdy, nie? Co vy?"

"Óóó, nádhera! Koniec ignorácie!" zakričala Anzu a buchla si hlavu o poličku a ručne tkaná ružovo-modrá prikrývka starej mamy spadla na zem. Vyšla zo svojho úkrytu a ignorujúc svoju latrínovú au de toilette yapichla nos hrdo do hora, kým všetci si ho skrývali a šinula si to rovno k počítaču. Bude dvadsať komentov?

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

13 komentov k blogu