Ono sa mi to ani nechce písať. Vôbec že vôbec. Ale ešte menej sa mi to chce všetkým opisovať pri osobnom stretnutí, tak sa spoľahnem na to, že o všetkom, čo sa mi deje, sú všetci aj tak informovaní skôr, ako sa stretneme prostredníctvom vymožeností tretieho tisícročia.

Ako sme si už raz povedali, Anzu už ako malé anzuidné škvŕňa chcela vodičák, tak si ho teraz šla robiť a zistila, že to, čo si myslela o svojej nekoordinovanosti, je pravda - som beznádejný prípad! Ako dopadne Anzu? Zmení ju zistenie jej života a na konci to všetkým natrie a vyhrá priazeň dámy svojho srdca? Uvidíte už dnes!

Na úvod testy. Chlapík mešká 15 minút, to je taktika, chcú nás vystresovať! Prekukla som ich! "Pozorne si prečítajte otázky, inak vás to dobehne, to sa nedá spraviť..." Ha, keby vedel, že ja priemerne z každej otázky prečítam tak desať slov vrátane tých v pomocných odpovediach... 54 bodov (z 55). Paradoxne kvôli otázke o lane, prvej veci, o ktorej som sa kedy učila na testy. A mne sa zdalo, že 1,5 metra je trochu málo...

Konštrukcia - záležitosť do počtu. Týpek pomáha úplne otvorene pred nami všetkými aj pred zástupami:

"No, prevodovka. PREVODOVKA. Čo umožňuje?"
"Čím ťa udrie frajerka po hlave, keď prídeš v podnapitom stave v noci domov?" ("Valček...brzdové valčeky!")

Preriedení o troch pokračujeme na parkovisko. Až tu začína celá sranda...Nie, ono to vlastne začalo už po odovzdaní testu, kedy chalan predo mnou sústredil všetku svoju energiu do optimistického výzoru na moju podporu.

(Da joke from da auto:
"Ten brzdový valček bol dobrý!"
"Čo vy viete, nemáte manželky, ešte uvidíte! A slečna dé je ticho."
"Nie, ja nemám manželku.")

Iste, že mám nervy. Mojím životným poznaním je, že lenivosť a stres sú pohon ľudstva. Ale prečo sa všetci ku mne chovajú, ako by som sa mala psychicky zrútiť? Radšej sa nepýtam...Ako, už som si zvykla, že sa ma ľudia pýtajú, čo mi je, keď sa len zamyslím, ale toto prekračuje medze, o chvíľu možno uvidím v diaľke pobehovať niekoho s nosidlami...

V preklade, všetci mali o mňa starosť: moji traja známi chalani, obaja inštruktori a ešte aj policajt. Chalani postupne vetu "Dáme to!" zmenili na "Dáš to!", jeden inštruktor ma začal ovievať, druhý ma tľapká po chrbte, policajt sa mi prihovára: "Optimisticky, mladá slečna!"

Sadnem do auta, čakám, až ma pustí druhé auto parkovať. Od okna sa ozýva "Nezaspi tu," "Drž sa," a možno ešte čosi, čo už ani nebolo počuť. Zlaté. "Nedívajte sa na mňa!" hovorím zo srandy. Som na rade: Jednotka, záber, idem. Pri slalome okolo 3 kužeľov sa obzriem-- TÍ MAGORI FAKT STOJA CHRBTOM K PARKOVISKU??!!! Vyzerám ako troska? Hm, naozaj tam vzadu nestojí záchranka? Odparkujem, vystupujem. Ide najťažšia časť: jazda v premávke. Najprv ešte pauzička na kofolu a jedem, vážení!

Nastupujem do auta, dokonalá pohoda, aj keby som to posrala, už budem robiť len túto časť. A predsa - len raz si vzdychnem a policajt hneď: "Čo tak ťažko, mladá slečna?" Tento deň bude ešte zaujímavý... Keby ma len mechúr netlačil...tá pollitrová kofola nebola najlepší nápad...

Konečne na rade. "Pôjdeme na obchvat." Hm, nie je to trochu jednoduché? Chalani mali normálnu premávku... Prechádzam tunelom s vedomím, že za celú jazdu som zažila jeden semafor a aj ten bol zrejme posledný. Pri priedbehaní autobusu sa to zvrháva na frašku - odzadu mi policajt hovorí, čo mám robiť a inštruktor mi občas stlačí nejaký pedál, nech je všetko tip top. "Podradiť, spomaľte, trochu viac vpravo, tú zákrutu dáte aj na štvorke, teraz doľava, na záber a ideme,..." Ale veď ja to viem! On mi ani nedal šancu mu to ukázať!

Mám to. Hoci mám chuť vrátiť sa a presvedčiť ho, aby mi dal poriadnu jazdu. Všetko mi dochádza: Do riti, mám vodičák zo súcitu! Komplet všetci ma majú za trosku! Hanbím sa ako pes...!

Ale po hustení do mňa mojím najväčším životným gavalierom , že mám byť rada, že to mám, trochu pookrejem. Však čo, možno by som to dokonca mala využiť a nechať sa chlapmi obskakovať zo súcitu, nebudú ma mať radi, ale možno, keď sa posnažím, bude aj bakalár a možno aj magister alebo štipendium alebo raz vynájdem liek proti rakovine, lebo choroba sama sa nado mnou zľutuje a prezradí mi ho. Ale aj tak neznášam súcit.

 Blog
Komentuj
 fotka
mixelle  25. 6. 2008 21:22
myslím že obvolám známych v Blave.... nech nosia všade lekárničkua zdravoťák
 fotka
tatianka  25. 6. 2008 21:24
musím sa smiať už dávno si ma svojím blogom nerozosmiala



a ešte som chcela dodať, že ja som sa skúšok z autoškoly bála viac ako maturity
 fotka
galinka  25. 6. 2008 22:00
Neviem, na mňa si nepôsobila na psychické zrútenie, ale ktovie čo s tebou narobila nervozita na tých skúškach



Gratulujem k vodičáku, ešte prihoď informáciu o tom, na aké auto si mám dávať v budúcnosti pozor
 fotka
puffko  26. 6. 2008 14:10
tak vies co dakj mi dfotky tych sucitnikov a ja ich znicim...... co ty nato????



a gratulujem ze to mas za sebou.... a tak.. no enmam moc slov nazys akosi..... tak len tolkoto
 fotka
srdce1357  26. 6. 2008 20:06
gratulujem
 fotka
chavez  28. 6. 2008 01:11
Gratulujem Sucit nesucit ved je to predsa jedno, nie? Ono tipujem ze vacsina instruktoro je rovnakych a ked vedie, ze by si to zvladla len mozno stres by ti to mohol posrat, tak ti pomozu. Neber to tak tragicky

Aj mne instruktor pri poslednej jazde povedal, ze keby daco tak mi helfne a este nejake "signaly" keby ma to vtedy nenapadlo. A mam pocit ze pri jazde mi tiez trosku pomohol.





PS: neviem sice kedy si sla, ale niekedy je jazda na obchvate o dost horsia nez samotne mesto



PPS: (musim sa pochvalit my sme cez ziadne priblble kuzele nejazdili, napisali sme test a supli nas do auta a potom technicka. O jej obtiaznosti poviem iba tolko ze som si po jazde tak 5 min precital taky suhrnny papierik a isiel na "odpoved" a presiel som bez problemov...
Napíš svoj komentár