Aby som ale nevyznievala úplne zúfalo, už som prekonala prvotné štádium, v ktorom som plánovala nikdy viac nevyjsť z domu a dokonca som úplne obišla keďsarozplačemničsanenapravíalejemitojedno štádium. Asi tak trochu preto, že takto prežívam každé zásadnejšie ostrihanie (pretože každé jedno bolo fakt strašné, to môžem povedať aj po odstupe času). Takže pokúsim sa to brať pozitívne: o také DVA mesiace to MOŽNO bude také, aby som sa s tým zmierila. Alebo: Aspoň mojej mame sa to páči. Bože, ten pozitívny prístup je bullshit.
A inak som dnes sedela na prednáške, kde si všetci okrem mňa šli dobrovoľne písať text, o ktorom profesor povedal, že ho neskúša, čo ma seriózne doviedlo k úvahe, čo robím na tej škole, keď aj tak nerobím nič iné okrem toho, čo musím a aj pri tom prevraciam oči. A keď som prišla domov, namiesto čítania požičaných kníh alebo začatia s bakalárkou alebo čohokoľvek produktívneho som strávila deň pred kompom. Zas. Ešte aj vo Family Guy práve ide ako podmaz pieseň "One is the loneliest number." Toto je zlo. Idem radšej spať. A cestou sa nebudem dívať do zrkadla. Dobrú noc.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
mna strihá maminka a týmto prechádzam raz za pol roka,ked si zmyslím,že chcem krátku ofinu ..Inak,vezmeš si ma?
Napíš svoj komentár
Raz sa ostrihám náhodnými strihaniami nožníc a bez prestania budem opakovať výkrik "HaHaHaHa"
(A budem pociťovať mimoriadnu eufóriu z toho, že mi je úplne jedno, ako tie vlasy budú vyzerať )