Tvoj osud mám v notebooku

Niekedy dostanete chuť rozmýšlať nad tým, či máte anjela strážneho. Vedeli ste ináč, že na každé štyri či päť dní pripadá iný? Dobré vedieť, ak by ste dostali náladu sa s tým svojim vážne porozprávať. Lenže ono by to asi bolo ako vážny rozhovor s hocikým iným - to môžem rovno zostať doma. Vidím to pred sebou: prišla by som do jeho kancelárie a stretla ho za monitorom v jeho čiernom nóbl obleku s vlasmi nagélovanými dozadu a zaneprázdneným výrazom. A potom by som prešla k veci: chcela by som vedieť, ako to, že sa TO stalo. Aj iné veci, ale hlavne TO. Pýtal by sa, prečo práve TO, čakal by, že preto, lebo je to čerstvé. Ja by som mu pripomenula, ako (sme) všetci čakali istý záver tejto malej epizódky. Veď prečo mi asi všetci hovorili to isté? A prečo sa divili, keď zistili, že tomu veria viac ako ja sama? Zdalo sa to všetkým tak očividné, tak jasné, žiadna lotéria, obyčajná jednosmerka, už len prísť na koniec, ktorý sa nezadržateľne blíži, ani netreba pridať plyn. Chcela som im neveriť, snažila som sa, ale cítila som, že to tak aj má dopadnúť, tak je to proste správne. Nikdy som neuvažovala, či verím v osud alebo nie, ale predsa som mala pocit, že toto má tak dopadnúť, patrí to k prirodzenému chodu tohto sveta. A preto som teraz tu a kladiem si otázku, kde sa stala chyba? Kde sa každý krát stane chyba? Som vážne tak nemožná forma života? Možno preto si pripaám ako človek bez tieňa.

Asi by zareagoval, že mal so mnou iné plány a poťukal by na obrazovku. A čo ostatní? Ako sa mohli všetci mýliť? Nezávisle na sebe? Ešte dnes mi to neveria, tvrdia, že to nie je koniec, musí to skončiť, ako predpovedali. Tipujem, že pár ani nevie, že ich prognóza sa nesplnila. Nie je to až komické? Stane sa vám niečo zlé a ľudia vám to ani nechcú uveriť. To aby ste si to rovno hodili.

Boli len kulisa v pozadí pre dokreslenie atmosféry a pre finálny efekt, pokrčil by plecami. Ale čo je ten finálny efekt? Poslať ma na rok-dva do Pezinku? To je totiž Anzuin život, špeciálna značka na mieru. Anzu nič nemôže zažiť bez toho, aby sa o tom nedala napísať divadelná hra. A v pozadí všetci ostatní vedľajší aktéri s vlastnými depresiami...

Balím to. Odchádzam. Asi som aj tak len jeho experiment. Aj anjeli si možno vybíjajú frustráciu. Možno by som ho ešte rada poprosila, aby aspoň raz nemali pravdu tí, ktorí sa obávajú a zo skúseností už nič dobré nečakajú, aby neboli sklamaní (pozdravujem J, jedinú správnu vešticu...ono je to vlastne veľmi zlé, že už v našom veku mámetakýto postoj, nie?). Spomeniem si ešte na to, či mi povedala M: Presne takéto veci by som menila, keby som bola Boh. S rastúcim pocitom, že neviem, kde je chyba, to definitívne balím.



Ani nechápem, prečo sa zas a znova vylievam formou ťukania do klávesnice. Asi to už bude diagnóza... Nevadí, tá dĺžka aj tak asi každého odradila. Ono to malo mať len pár riadkov. Tak pardón.

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu