Anzu má zdá sa nového fanúšika, ďalšieho z radov GLSákov, citujúceho vety, ktoré si ona sama nepamätá a otravujúceho tak svoju sestru, chudinku malú. Samozrejme, prvé, čo Anzu urobila, je, že sa začala smiať, potom si o tom chvíľu podžoukovala a potom sa šla tváriť, že je jej to vlastne jedno, ale čo si budeme nahovárať, Anzu je vždy napichaná, keď niekto prejaví akýkoľvek záujem o čokoľvek spojené s jej osobou, aj keď len vo virtuálnom svete (a už ju to serie).
Nečakajte nejaký prudko umelecký, vtipný ani filozofický blog, pretože žiaden nepríde, napriek strašne strhujúcemu úvodu, ktorý vás určite donútil otvoriť tento blog s tým, že niekomu nazriete do života (blogy sú super vec, čo? ).
Ide o to, že uvažujem, čím do kelu som dokázala zapísať tých dvadsať či koľko strán blogov? A ako je to možné, že to vôbec niekto otvára? Keď sa nad tým tak zamyslím, fakt neviem! Ľudia, však ja som prudko nezaujímavá osoba! Prierez mojim životom nezahŕňa nič pozoruhodné, hocikto z tých, čo by to čítali, by toho asi zažil viac, nemám po ruke úspechy, ktorými sa pochváliť, nič výnimočné typu cesta okolo sveta, ani obyčajné funny stories z ciest vlakom alebo prehľad pubertálnych vzťahov či masaker na rodinnom stretnutí. Môžem vám rozprávať, ako sa vyhýbam na chodbe susedom, aby som ich nemusela zdraviť alebo ako vo vlaku radšej stojím, ako by som mala vojsť do kupé, v ktorom už niekto je, ale o tom asi nechcete čítať. Ani ja by som nechcela.
V konečnom dôsledku mi to vychádza na to, že tu celý čas tvorím blogové nič a nafukujem neexistujúce veci. Ale aj o tom je kariéra, nie? Každý obchádza prekážky inak... Len prečo sama sebe pripomínam známeho, čo celý Facebook zahltí blogmi o blbostiach, ktoré píše aj zvonku mobilom, aby sme boli informovaný o tom, čo sa (ne)stalo? WAAAH!
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
ozaj a citam kazdy tvoj blog, paci sa mi ako pises, len neviem preco nekomentujem