Aprilynne: Praha

Čo robiť o dvanástej v noci, keď sa snažíte zaspať? Vytvárať si v hlave imaginárny blog. A potom ho na druhý deň aj zabudnúť.. Ale budem sa snažiť z tej mojej hlavy vydolovať čo najviac
O čom som to len chcela.. aha, samozrejme, Praha. Veď to máš aj v názve, ty hlúpa.

V Prahe som bola, ak dobre počítam, celkovo tri krát. Prvý krát na dovolenke s rodičmi (dobre vidíte, na dovolenke), keď som mala tak.. 10 rokov? Dávno.. no spomínam si hlavne na Karlov most, na Střížkov a jeho modernú metro stanicu.. na ubytovňu, v ktorej sme mali malilinkých spolubývajúcich. Mravcov..

Mám taký pocit, že už vtedy som sa do Prahy zaľúbila. No moju platonickú lásku bolo treba predsa posilňovať- tak som ju navštívila druhý krát, vo veku 12-13 rokov. Bola to vlastne len náhoda, spevácky zbor do ktorého som toho času chodila, išiel pozrieť spriatelený zbor (netuším ako to nazvať, ale dúfam, že chápete) v Čechách. V rámci tejto "výpravy" sme navštívili aj Prahu. Bola krásna, ako vždy.. aj ten jeden jediný deň, ktorý som tam strávila, stačil na to, aby sa môj cit upevnil a ešte viac prehĺbil. Zase sme si prebehli všetky pamiatky (veď to poznáte- Hradčany, Karlov most, Staromestské námestie, Václavák a čau) a potom nás zase odtiaľ zobrali. Samozrejmosťou bola aj návšteva chrámu Sv. Víta, kde sme úplne spontánne (po 10 minútovom stavaní sa po hlasoch a povzbudzovaní dirigentky) zaspievali Adiemus. Asi 60 ľudí, dva zbory naraz, trojhlasnú chrámovú skladbu v ozajstnom kostole. A poviem vám, bol to neskutočný pocit. Byť súčasťou niečoho tak veľkého, no zároveň jednotného. To bolo prvý a asi aj posledný krát, čo som bola hrdá na to, že som členkou toho zboru. Na ďalší rok som tam prestala chodiť. Ale to už je o inom, mierna odbočka.. späääť k Prahe.

Tretí krát, zatiaľ ten posledný. Máj 2013, jeden z tých chladnejších víkendov. Bol to zájazd, na ktorý som šla spolu s mojou mamou. V piatok večer sme prišli do Prahy, ja zničená z cestovania, mama šťastná z prítomnosti mesta, v ktorom kedysi študovala.
Keďže práve vtedy začínala noc kostolov, rozhodli sme sa ten najbližší navštíviť. Vonku bola strašná zima, ale ten vzduch, ktorý som cítila. Milujem vzduch. A neviem vám popísať, aký to bol pocit prechádzať sa (no dobre, rýchlou chôdzou sa presúvať) starými uličkami Žižkova. Boli ste už niekedy v tej časti? Nie len pri veži. Prešli ste sa pomedzi tie nádherné vysoké meštianske domy? Na každom druhom rohu ruská večierka, ľudia, ktorí si vyšli v piatok večer von. Naozaj, tá atmosféra bola nepopísateľná.

Druhý deň ráno som sa zobudila na to, že prší. No čo, svet sa nezrúti, veď dážď je fajn. Spolu s ostatnými účastníkmi nášho zájazdu sme sa vydali na tú klasickú prehliadku, spomínanú vyššie. Prišli sme na Hradčany, všade sychravo, mierna hmla.. Keď sme sa však dostali na vyhliadku, naskytol sa nám podľa mňa jeden z najkrajších výhľadov, aké som kedy videla. Atmosféra sálajúca z toho veľkého krásneho mesta sa dala úplne cítiť, ba až ochutnať. Vtedy som spravila neskutočne veľa fotiek /nejdem vám sem dávať ukážku, lebo to neviem, a nechcem si spraviť faux pas / Menila som objektívy v tom najväčšom daždi, postojačky, keď mama musela nado mnou držať dáždnik aby niečo náhodou nezmoklo..
Už som sa začala dostávať do takej mierne euforickej nálady, aj napriek nepríjemnému počasiu. Všetko jedno, veď som v Prahe!! Po zbehnutí prázdnych (!) zámockých schodov sme navštívili aj Hudobný obchod. Nie hudobniny, ale hudobný obchod, kde bolo všetko od dáždnika cez hrnčeky až po vreckovky potlačené/ozdobené/pokreslené notami. Noty, noty everywhere.
Určite poznáte tú veveričku z Doby Ľadovej, ktorá sa hnala za jedným orechom (alebo čo to bolo) a zrazu sa ocitla v nebi, ktoré bolo úplne plné orieškov. Ja som sa cítila asi ako tá veverička.. Všade okolo mňa noty, lenže toto nebol sen! Nakoniec som odtiaľ odišla so symbolickými vreckovkami.

Prešli sme sa po všetkých tých známych námestiach a vrátili sme sa na hotel, keďže poobede dávali v divadle na Karlíne muzikál, na ktorý sme už mali kúpené lístky. Okrem toho, že to bolo asi najkrajšie divadlo, v akom som doteraz bola (okej, mám to možnosť porovnať iba s Operou v B , aj ten muzikál bol úplne úžasný. Volal sa Jesus Christ Superstar a niektoré skladby.. no neviem, doteraz si pred spaním jednu spievam
Hneď po tom sme sa mali stretnúť s maminými spolužiačkami z výšky. Tie nás zaviedli do asi najlepšej pizzerie ever. Kde sa nachádza si už absolútne nepamätám, lebo sme šli cez 1000 uličiek a nemala som ani šajnu kde môžeme byť.. Síce sme dosť dlho čakali na jedlo, ale ach.. Nezvyknem sa rozplývať nad tou vecou, potrebnou k normálnemu fungovaniu organizmu, ale tentoraz musím. Sedeli sme tam asi tri hodiny, no prišlo mi to ako večnosť, lenže v tom peknom slova zmysle.

Keďže som ako poriadna závisláčka na západoch Slnka chcela vidieť aj ten nad Prahou, presunuli sme sa na Staromestské námestie. Západ Slnka sme síce až tak veľmi nestihli, ale plne ho vynahradilo všetko ostatné. Keď sme sa rozhodli ísť na vežu pri orloji o pol desiatej večer, pol hodinu pred zatvorením. Ten pohľad na celú Prahu, dookola, všade, svetlá, vysvietené Hradčany, krásne budovy.. Dokonca začal vychádzať oranžový mesiac! Neviem, pod akým uhlom naň muselo svietiť Slnko, no bolo to krásne. Keď sme sa boli prejsť ku Vltave, v tme, v noci, popri svetlách.. A potom neskutočne príjemne unavené nočnou tramvajkou naspäť na hotel..
Dva týždne na to boli miesta, po ktorých sme sa tak dlho prechádzali, niekoľko metrov pod hladinou Vltavy. Neviem, či sa to dá nazvať šťastím. Skôr nie. Nie, nepáči sa mi, že moja Praha musela takto trpieť. Ale- všetko prebolelo.

Boli to veľmi krásne chvíle, ktoré som zažila v tomto meste a určite neboli posledné. Tieto pocity popísané vyššie sú však len veľmi slabým odvarom toho, čo som skutočne prežívala pri návšteve tejto krásnej dámy..

Na záver, len maličký odkaz, ktorý bohužiaľ nie je venovaný vám- Praha, ľúbim ťa!

Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

Praha

Komenty k blogu

Horúce!