Pár hodín som ležala v posteli a snažila sa zaspať, potom som to vzdala a vydala som sa na prieskum oddelenia. Našla som spoločenskú miestnosť, v ktorej som sa usadila a pozerala som telku. Chcela som zistiť, či za ten čas, čo som bola mimo, sa vo svete niečo významné udialo.
Za ten čas, čo som tam sedela, prišiel do miestnosti len jeden chalan, ktorý mal nejaké pokusy o zoznámenie, no po mojej zjavnom nezáujme o bližšie spoznanie odišiel.
Práve som pozerala správy na Markíze, keď sa z chodby ozvali nejaké hlasy. Najprv som im nevenovala pozornosť, potom som začula ženský hlas, zrejme sestrička, vravieť: "Je na osmičke, zavediem vás tam."
Na osmičke? To bolo číslo izby, v ktorej som bola ja. Koho tam chcela zaviesť? Nemajú tu náhodou niečo ako návštevné hodiny?
Posunula som sa tak, aby som bola čiastočne krytá dverami, ale aby som videla tých, čo budú prechádzať popri miestnosti.
Prvá prešla sestrička, ktorá síce nazrela dnu, ale buď ma nezbadala alebo nespoznala. Za ňou nasledovali traja chalani, všetci oblečení v čiernych nohaviciach a bundách. Posledný z nich si ma letmo premeral. Zamrazilo ma.
V tej chvíli som sa rozhodla poslúchnuť nástojčivý hlások niekde vo mne, ktorý mi radil zdrhnúť.
A bolo mi jedno kam.
Vyšla som z miestnosti a zamierila som k dverám oddelenia. Mala som šťastie, dvere boli odomknuté a nablízku žiadna sestrička. Na chodbe som zazrela výťah, čo bolo skvelé, lebo ísť dole po schodoch bolo momentálne pomerne dosť bolestivé.
Kým výťah prišiel, nervózne som sa obzerala okolo seba. V priebehu pár minút zistia, že tam nie som. Možno už to aj zistili.
Dvere sa otvorili a ja som vliezla dnu. Stlačila som gombík prízemia a čakala, kým sa dvere zase zavrú. V tej chvíli sa na chodbe objavilo nejaké dievča. Snažila som sa vyzerať tak nepodozrivo, ako to v danej chvíli išlo.
Pozrela sa priamo na mňa.
"Počkaj, musím sa s tebou...“
Koniec vety som nezachytila, lebo dvere výťahu sa zavreli. Moja paranoidná časť,ten hlások, ktorý ma z oddelenia vlastne vyhnal sa začal zamýšľať nad tým, čo také dôležité mi dievča „musí“.
Nevyzerala nebezpečne. Červený kabát, slušácke nohavice, v jednej ruke kabelka, v druhej kniha. Problém bol v tom, že vyzerala, že mi naozaj potrebuje niečo povedať. Práve mne, nie hocikomu inému. Ale odkiaľ by ma mohla poznať? Možno si ma len s niekým pomýlila...
Moje premýšľanie o zvláštnej dievčine prerušil zvuk výstrelu. Napriek hučaniu výťahu som si bola stopercentne istá, že to bol výstrel. A človek, ktorý s tým denno - denne žil, sa predsa nemôže mýliť. Moja paranoidná časť, začala som ju volať Paranojka, si práve gratulovala k zachráneniu môjho života. Zdalo sa mi to síce predčasné, ale nechala som ju, nech sa teší.
Výťah zastavil na prízemí a dvere sa otvorili.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
(Aspoň sa z nej vykľuje nejaká krvilačná beštia, alebo tak? A čo ten výstrel? )
Vyvolávaš ďalšie a ďalšie otázky a zase musím so sklamaním skonštatovať že mi to pripadalo krátke