Deti Fantázie, kapitola prvá: Hra (1)

You are, enemy
You are my hated enemy
I am enemy
Number one rated enemy
I'm a labelled enemy
I am your mortal enemy
My actions enemy
Make me your bitter enemy
(Disturbed, Conflict)

Kľačala som, so sniperkou opretou o plece a rám okna, a puškohľadom som sledovala pasáž. O chvíľu som zbadala dvoch proti – terákov. Podľa ich pohybov mi bolo jasné, že to boli bootovia. Zložila som sniperku a vytiahla pištoľ. Počkala som, kým doklusajú bližšie a Desertom som ich odrovnala. Stačil výstrel na každého. Nápisy, ktoré sa zjavili vo vzduchu predo mnou, mi oznámili, že to boli headshoty. Telá dopadli na zem a po chvíli zmizli. Prešla som k druhému oknu a očekovala som okolie. Potom som sa vrátila k oknu so sniperkou a zaujala som predchodziu pozíciu. Čakala som na toho týpka, čo mi vyzabíjal mojich teroristov. Bol fakt dobrý a toho som sa obávala.

Väčšina Ľudí, čo sa sem dostali boli fagani, ktorí si mysleli, že je to nejaká „hustá“ hra v počítačovej realite. Presnejšie nejaký super upravený Counter – Strike. Nikdy nevydržali ani do polovice časového limitu. A vždy, keď zomierali, mali taký prekvapený, neveriaci výraz v tvári. Tento bol však iný. Nielenže prežil cez prvý časový limit, ale dokonca mi v druhom kole vyzabíjal všetkých teroristov a po uplynutí limitu teda aj vyhral. Mne sa totiž vtedy nepodarilo odstrániť všetkých jeho CT. Teraz sme boli v treťom kole, všetci bootovia boli zničení a mali sme ešte dosť časového limitu. Muselo dojsť k stretu. Bola som napätá a každú chvíľu ma strhlo v domnení, že počujem kroky, a že teda predsa len šiel zadom. Na moju úľavu som ho však zbadala v pasáži. Bežal smerom ku mne, držiac sa pri stene. Zamierila som, chvíľku ho sledujúc puškohľadom. Výdych a výstrel. Zbadal odlesk puškohľadu a snažil sa pritisnúť sa k stene. Neskoro. Sila výstrelu ho pootočila, pustil samopal a klesol na zem.

Čakala som na nápis a ukončenie kola. Nič sa nedialo, tak asi ešte žil. To sa mi už dlho nestalo. Ale aspoň som mala príležitosť popýtať sa na pár informácií. Vstala som, sniperku zložila na zem a krívajúc som zišla po schodoch dole. Opatrne som vyšla von z domca a nazrela za roh do pasáže. Stále ležal na tom istom mieste. S pištoľou zamierenou na telo som pomaly postupovala vpred. Ranu z AWP by už nemal rozchodiť, ale istota je guľomet. Keď som bola pomerne blízko, zbadala som kaluž krvi, v ktorej ležal. Zrejme z posledných síl si dal dole prilbu. Pre istotu som odkopla jeho samopal trochu ďalej. Stočil ku mne pohľad. „Takže...ty si ten,...ktorý toto všetko...prežil.“ hlesol s námahou. Náhle som mala na jazyku oveľa viac otázok ako pôvodne. Stiahla som si kuklu z hlavy, aby sa mi lepšie rozprávalo. „Dievča?“ zašepkal prekvapene. „Aký bol dátum, keď si sa sem dostal?“ spýtala som sa ho netrpezlivo. Zatvoril oči. Zľakla som sa, že umrel skôr, ako mi mohol odpovedať. „28.3.2008“ zaznela odpoveď do ticha. Roztriasli sa mi ruky a mala som pocit, že vo mne odumrel všetok cit. Tak dlho už som tu? To nemôže byť pravda! Opäť sa mu pohli pery, no jeho hlas bol strašne tichý. Opatrne som si kľakla, aby som nezaťažila svoje zranené koleno a nahla som sa k nemu. „...za trest. Veľa som...vyzvedal, zistil som...pravdu“


Pokračovanie snáď nabudúce

 Napínavý príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu