Deti Fantázie, kapitola prvá: Hra (2)

Čakala som, že sa dozviem niečo viac. Zbytočne. Týpek zatvoril oči a zomrel. Posadila som sa vedľa neho. Ten dátum...vravel pravdu? Ak áno, potom som bola na tomto prekliatom mieste uväznená už viac ako dva roky. Niekde medzi realitou a hrou, v zasranej dimenzii akéhosi pekla, do ktorého ma to vtiahlo cez počítač. Len ja a mne podobní, ktorých som musela zabíjať. Myšlienky sa mi rozbehli k svetu, kde som do tej udalosti žila. Pátrajú po mne ešte? A čo rodičia a sestra? Dúfajú ešte, že ma uvidia alebo ma odpísali ako mŕtvu? Mám ja vôbec nádej dostať sa odtiaľto preč? Pomaly som sa postavila. Takéto myšlienky boli zbytočný luxus. Treba sa zamerať na praktické veci. Vzala som mŕtveho za ruky a odvliekla ho k jednému z domov v pasáži. Natiahla som si kuklu a otvorila som dvere. Vyvalil sa odtiaľ strašný puch, tak som tam mŕtvolu rýchlo napchala a dvere hneď zavrela. Úctu k mŕtvym som stratila kdesi v dobe, keď som prestala plakať kvôli tým, čo som zabila.

Cestou späť som vzala samopal mŕtveho a dotkla sa jedného z teroristov, ktorí nehybne stáli na priestranstve pred domom, v ktorom som mala stanovište. „Ožili“ ,ak sa to tak dá nazvať a rozbehli sa do rôznych smerov. Hra mohla začať.
Vyšla som po schodoch a zaujala rovnakú pozíciu ako predtým. Vymenila som zásobníky v zbraniach a začala som sledovať okolie. Bola som zvedavá, kto bude môj protivník teraz. Dúfala som, že sa dostane do môjho dosahu živý. Potrebovala som sa uistiť ohľadom toho dátumu.
Ozvali sa prvé výstrely a výbuchy. Dvaja teráci dole, jeden counter – terorista. Pasážou zatiaľ nikto nešiel. Už som sa chcela premiestniť k druhému oknu, keď vtom sa v pasáži čosi mihlo. Zamerala som a prst na spúšti začal vyvíjať tlak na výstrel. Výstrel nezaznel. Prekvapene som sledovala to, čo sa ku mne blížilo. Neprestala som mieriť, no tlak prstu som povolila.

Smerom ku mne bežalo dievča. Samo o sebe by to nebolo nič zvláštne, niekoľko dievčat som už zabila, lenže vždy na sebe mali tie protiteroristické uniformy a niekedy aj prilby.
Táto mala rifle a tričko. A dlhé blond vlasy zopnuté v dvoch copoch. Mohla byť tak stará ako moja sestra, keď som sa sem dostala. Prvý krát po dlhom čase som váhala, či vystreliť. Naposledy, keď som zaváhala, odnieslo si to moje koleno.
„Stoj!“ Skríkla som na ňu, keď sa dostala na priestranstvo.
Zastavila sa. Zdvihla hlavu a očami si vyhľadala moju tvár. Pozerala som na ňu ako zhypnotizovaná. Mohla by som ju zabiť. Alebo by som jej mohla položiť niekoľko otázok. Lenže som sa nejakým spôsobom nemohla prinútiť hovoriť. Vyriešila to za mňa. Prehovorila a tá veta sa mi v hlave usídlila ako nejaká ozvena.
„Môžem ti pomôcť. Viem ako sa dá odtiaľto odísť.“

 Napínavý príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu