Deti Fantázie, kapitola prvá: Hra (3)

Strnula som a srdce sa mi rozbúchalo. Dá sa odtiaľto odísť? Mlčky som ju pozorovala. Určite je to pasca. Musí byť, veď to by bolo nereálne, aby sem pribehlo nejaké dievča, ktoré by ma odtiaľto vyviedlo. Aj keď...nereálne bolo aj to, ako som sa sem dostala.
„Zostaň stáť na mieste.“ Prikázala som jej a vzdialila som sa od okna.
Možno som robila chybu. Ale na druhej strane...musela som sa presvedčiť, či dievča vravelo pravdu alebo nie.
Pomocou popruhu som si sniperku prehodila cez plece a do rúk vzala samopal. Zišla som dole schodmi a opatrne vyzrela von dverami. Dievča stálo na mieste a nervózne poklepkávalo nohou. Vyšla som von, skontrolovala okolie a potom som smerom k nej pokynula hlavou.
„Môžeme vyraziť.“
Otvorila ústa na odpoveď.
„Mlčky.“ Odporučila som jej, mieriac na ňu samopalom.
Zamračila sa, no poslúchla. Šla popredu a ja som ju krívajúc nasledovala. Takto v tichu sme chvíľu kráčali, až som si uvedomila, že tu niečo nehrá. To ticho...Odkedy som vyšla z domu, nepočula som žiadne ďalšie výstrely, nevidela žiadne úmrtia. Zastavila som sa. Kde teda boli bootovia?

A vtom som na konci uličky, do ktorej sme vošli, zbadala asi šiestich ľudí. Boli oblečení podobne ako counter – teroristi, ale bolo mi jasné, že sú to ľudia. Bootovia by sa do takej formácie zoradiť nevedeli.
„To nie!“ Vyhŕklo dievča.
Ruky sa mi začali automaticky dvíhať, aby som mohla zamieriť.
„Nehýbte sa!“ Skríkol jeden z nich.
Bunky v mojom mozgu túžiace po prežití posunuli túto informáciu mojim rukám a tie sa zastavili.
„Odstúp od dievčaťa a polož zbraň na zem. Pomaly a nech ti vidíme ruky.“ Ozval sa príkaz.
Urobila som krok do strany od dievčaťa, pomaly položila samopal na zem a ruky som zdvihla nad hlavu. Popritom som hĺbala nad tým, prečo ma vlastne neodbachli. Nie, že by som po tom túžila. Pozorne sledovali každý môj krok. Bolo mi jasné, že jeden zlý pohyb a moja existencia bude vymazaná.
„Ruky si polož na hlavu a otoč sa chrbtom k nám.“
Spravila som, ako mi bolo kázané a čakala som. Buď na ďalšie inštrukcie alebo guľku do
hlavy.

Nestalo sa ani jedno, ani druhé. Ozval sa dupot nôh a vzdorovitý výkrik dievčaťa:
„Ja tam už nechcem ísť!“
Jeden pár krokov sa oddelil a zastal za mnou. Najprv mi sňal z pliec sniperku. Ďalej nasledovali dole obe podpažné puzdrá. Neznámy ma prešacoval a odhodil aj dlhý nôž, ktorý som mala zasunutý v topánke. Potom som si musela dať dole nepriestrelnú vestu a to už som počula, ako sa ku mne blížia aj ostatní. Bola som zvedavá, čo spravili s dievčaťom.
Zviazali mi ruky za chrbát, na oči mi nasadili pásku a dvaja príslušníci tejto nečakanej jednotky ma vzali pod ramená. Svižným krokom vyrazili, no čoskoro zistili, že ja s mojim zranením im nebudem stíhať. Vyriešili to pomerne jednoducho a niečím ma tresli do hlavy. Po chvíľke som svoj boj o nadvládu vedomia prehrala.

 Napínavý príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu