Spomínam si...na tie tiene.

Spomínam si...
Dvere na skrini krátko zavŕzgali. Prudko som otvorila oči, aj keď v tej tme som takmer nič nevidela. Ozvalo sa šuchnutie, ako sa niečo zo skrine zosunulo na zem. Chvíľu zostalo ticho. Oči sa mi začali prispôsobovať tme a už som videla obrysy svojej izby. Ďalší šuchot, to sa už asi niečo začalo pohybovať smerom ku mne. Nahmatala som na nočnom stolíku dýku.
„Vráť sa odkiaľ si prišlo, inak ťa rozsekám na kúsky.“ Prehovorila som do tmy. Srdce som mala kdesi v krku a končeky prstov som mala od strachu úplne studené. Aspoňže tá hrozba znela pomerne pokojne.
Po chvíli uvažovania sa tá vec odsunula späť do skrine. Dvere opäť vrzli a zostalo ticho.
Lampičku som zapálila po tom, ako som napočítala do desať. Izba vyzerala ako vždy, nebolo tam nič, čo by do nej nepatrilo. Len tie tiene, čo vrhala lampička boli také...zvláštne, ale na to som bola už zvyknutá.

Spomínam si, že už ako malá som chodila za rodičmi, že v izbe mám bubákov. Občas ma nechali prespať u seba v posteli, ale častejšie ma presvedčovali, že nič také neexistuje.
Keď za sebou večer zatvorili dvere od mojej izby, ležala som tvárou otočenou do izby a načúvala tím strašným zvukom.
Vždy som bola otočená tvárou do izby, nikdy nie naopak. Radšej som to chcela uvidieť, aby som mohla zavolať na rodičov, aby prišli a nie sa nechať napadnúť od chrbta.
Ako malá som si myslela, že rodičia ma pred tým uchránia. Ale ako mohli, keď oni to nevideli?

Spomínam...
„Ty už nevieš, kde je hranica medzi reálnym svetom a hentým! Úplne si sa zmenila, veď ťa to pohlcuje, čo to nevidíš?“
Nechápavo som na ňu pozerala, o čom to točí? Veď s tým musím nejako bojovať, nie? A najlepšie ako s tým bojovať, je vedieť o tom čo najviac. O nich, o ich svete, o všetkom. A využívať tie sily proti nim.
Mala v očiach slzy.
„Bojím sa, že ťa strácam.“
A samozrejme, mala pravdu. Najlepšie priateľky to vždy vedia odhadnúť.

Spomínam si aj na to, ako som sedela v horúcom kúpeli, so žiletkou v ruke a rozhodnutím skoncovať s tým. Už žiadne prebdené noci, žiadny strach z prechádzok, keď slnko zapadlo, už žiadne tiene, žiadny bubáci.
Nič, len pokoj a tma.
Pozerala som na tú žiletku a uvedomila som si, že jednoducho nemôžem. Odvaha alebo zbabelosť?
Možno oboje.

Stále spomínam na to, ako sa to začalo lepšiť. Ani neviem, čím to začalo. Možno obnovená dôvera priateliek, možno podpora súrodenca, možno ten ukecaný chlapec s krásnymi tmavými očami.

Teraz som už dospelá a na bubákov a tajomné tiene samozrejme neverím. Dospelým, ktorí takým veciam veria, sa hovorí blázni, podvodníci, pomätenci či šialenci a spoločnosť ich odsúva na okraj. Nikto im neverí. A prečo by aj mal?
Veď všetko sa dá vysvetliť Logicky, Racionálne a Rozumne.
A preto neverím na niečo, čoho som sa ako dieťa bála. Je predsa známe, že deti majú príliš bujnú fantáziu. A časom všetky spomienky blednú alebo sa nejakým spôsobom menia. Možno to ani nie sú moje reálne spomienky.





Ale napriek tomu, niekedy sa v noci budím a občas mám pocit, že počujem nejké čudné zvuky a vidím také zvláštne tiene.

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu