„Vlkodlaci a upíri...,hm, no jasné.“

Tak toto sa mi podarilo zlátať kedysi dávno pradávno (cca 6 rokov dozadu).


Vyšla som pred dom a pomaly sa ponaťahovala. Najprv krk trocha rozhýbať, potom ruky, boky a nakoniec nohy. Ulica bola pomerne prázdna, ale v takejto malej dedinke to za súmraku bolo úplne prirodzené. Ľahkým poklusom som si to zamierila k lesu. Pozdravila som zopár tetušiek vracajúcich sa z bohoslužby a po chvíli... Konečne. Sama, obklopená stromami a tou zvláštnou melódiou lesa. Sadla som si na peň stromu a čakala som. Na Peklo a následný Raj.

Mesiac som nevidela, ani som nemusela, telo mi to oznámilo samé. V kŕčoch som sa zviezla na zem a skúšala tú bolesť prekonať. Veď potom príde Raj.

Svitalo. Ležala som na zemi a oddychovala. Cítila som sa plná sily, napriek tomu, že som celú noc behala. Usmiala som sa.
„Dalo si nám zabrať ty škvŕňa, vystopovať ťa až sem.“
Úsmev na tvári mi zamrzol. V mihu som bola na nohách. Chladný, taký trochu nepríjemný hlas patril hnedovlasej žene. Môj pohľad však upútal jej spoločník. Vysoký, čiernovlasý muž, trochu bledší, ako býva obvyklé. V inej chvíli by sa mi z neho rozklepali kolená a môj mozog by mi hlásil lásku na prvý pohľad. Vlastne kolená sa mi trochu klepali aj teraz. Spôsoboval to však dlhý meč v jeho ruke.
Nerozumela som. Myslela som si, že o mojom „malom“ tajomstve nikto nevedel. A prečo mal vlastne meč? Teda mohla som byť vlastne len rada. Keby mal pištoľ, už by som bola mŕtva. Takto som mala nejakú možnosť.
„Nui, skoncuj to s ňou, nech už to máme z krku.“ Zavelila ženská.
Usmial sa a odhalil biele špičáky.
Vyrazil proti mne a bol neľudsky rýchli. Ja som však tiež nebola človek. Vrhla som sa na bok, prekotúľala sa a vyskočila na nohy.

Bežala som. Najrýchlejšie, ako som vládla, no bol mi stále v pätách. Skok cez padnutý strom, úhyb pred vetvičkami, vyhnutie sa zrádnej jame. Les mi bol naklonený, jemu nie. Odraz a preskok cez roklinku, dopad stlmený kotúľom a zase beh. Po chvíli som ho už za sebou necítila. Zastala som, aby som sa obzrela a vtom...

Otvorila som oči a chvíľu som sa v tme snažila zorientovať, kde to vlastne som. Aha, spomenula som si. Ležala som v spálni u babky na dedine. Prešla som si rukou po čele a vstala som. „Vlkodlaci a upíri, no jasné, taká blbina sa môže snívať len mne.“ Podišla som k oknu a zadívala sa na tichú ulicu.
Vtom mi na plece dopadla ruka. Štíhla, s dlhými prstami a pokožkou bledšou, ako býva obvyklé. Kdesi v pozadí som začula akýsi ženský hlas.
„Protivné zviera, kvôli tebe sme stratili jeden celý deň!“
Nechápavo som pozerala na zakrvavenú čepeľ meča, ktorá mi čnela z hrude.
Nerozumela som. Prečo?

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu