Sama si veľmi dobre pamätám na svoje dni v škôlke, kedy som patrila do kolektívu ľudí, ktorí neznášajú poobedňajšie spanie a paradajkovú polievku.
Na základnú školu som chodila len prvý stupeň, ale stihla som si užiť kolektív ľudí plný športovo-bláznivých hier, ktorý mal zastúpenie len dievčenského pohlavia, na rozdiel od toho škôlkárskeho, kde prevládalo mužské respektíve chlapčenské pokolenie. Čo dodať, v škôlke boli väčší gavalieri
Na strednej som zas bola priraďovaná k „temným“, ktorí sú úžasní ľudia a našou najväčšou zábavou v najlepších rokoch slávy, bolo kalčeto v istom nemenovanom čierno-červenom rock bare. Ako to však býva, hormóny pracujú na plné obrátky a ľudia sa čoraz väčšmi obzerajú po opačnom pohlaví a kolektív upadá.
V tomto článku by som však nechcela rozobrať škôlkárske ani školské kolektívy. Chcela by som písať o mojom prvom pracovnom kolektíve, ktorý pre mňa veľa znamenal a nikdy naň nezabudnem.
Poďme teda od začiatku. Poriadnu oficiálnu brigádu, kde som mala možnosť spoznať veľký kolektív ľudí, som mala iba prednedávnom a to v tom „najvhodnejšom“ čase.
Bolo predvianočné obdobie, ja som mala pred skúškami z autoškoly a pripravovala som sa aj na maturitné skúšky.
Vyzeralo to asi tak, že do práce som si okrem obeda a večere /keďže som niekedy pracovala aj celé soboty a nedele od deviatej do deviatej/ nosila aj učebnice či už na prípravu do školy alebo autoškoly. Cez povinné prestávky som popri obedovaní a klábosení s ostatnými kolegami /ktorí mali prestávku samozrejme/, debatovala o všetkom možnom – by ste sa čudovali, aké témy človeka napadnú, keď obeduje s učebnicou biológie v rukách.
Tento kolektív ľudí v rovnakej uniforme, zavretý v jednom priestore bol naozaj úžasný. Najskôr som mala síce obavy ako ma prijmú medzi seba, keďže som bola najmladšia a nepociťovala som potrebu počúvať rovnakú hudbu ako prevažný zvyšok mojich kolegov.
Na moje začudovanie som zapadla veľmi rýchlo. Samozrejme našli sa aj výnimky, ktoré ma nemali práve v láske, ale tých bolo menej ako minimálne a preto by som sa im nechcela v tomto článku venovať.
Tí, ktorí ma prijali medzi seba tvorili úžasný kolektív a ja bola veľmi vďačná, že k nim patrím. Spolu s kolegami som sa v práci za jeden deň nasmiala viac ako inokedy za celý týždeň. Okrem spoločných vtipných scénok sme sa vedeli o všetkom porozprávať a pomôcť si. A to ma privádza na myšlienku, že nie je dôležité v akej oblasti pracujete, ale akých máte kolegov.
Veď čo môže byť krajšie, ako keď vám kolega ukazuje fotky svojho jedno-dňového syna? Alebo keď sa s kolegom snažíte rukami nohami vysvetliť talianskej rodinke /ktorá vie iba po taliansky/, ako sa používa zvlhčovač vzduchu? Poprípade čo je zábavnejšie ako keď sa vás cca 55 ročný pán pýta, či predávate vibrátory a drží vás pritom za rameno až v strachu musíte privolať kolegu na záchranu, ktorý nakoniec ako náhradu predá pánovi elektrickú zubnú kefku s vibračným systémom.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár