Vitajte v lekárni, opäť.
Dnešok sa vážne vliekol.

7.00 – preberám dodávku. Kopa plienok, vložiek a tak. Dve kopy liekov. Ukladám ich na miesto a pritom vybavujem pacientov.
7.50 – dožadujem sa príjemky. Musím oraziť voľný predaj a pacienti sa trúsia po jednom. Väčšinou nemôžu spať. Vidím v tom istú logiku, inak by neboli v čakárni od pol 7. Ten Neurol im patrí. Onedlho sa vyspím aj ja. Zajtra je už piatok!
8.30 – prvá dodávka liekov aj pacientov už má fajočku (no tak, nie TAKÚ fajočku!). Stále chcem príjemku.
9.00 – vyľudnilo sa. Bola som zvyknutá na status „nestíhame, počet pacientov 89320381755“. Teraz má Dr. zhora dovolenku a ľudia sú chorí buď na hlavu alebo vôbec. Takže čas mi nielenže neuteká, ale cúva. K horším včerajškom. Niežeby zajtrajšky, dnešky alebo akékoľvek –ky bývali ktovieako dobré. Dýcham tu hustejší vzduch ako na zasadnutiach NRSR. Nevrlé poznámky a nespravodlivé obvinenia ma sťahujú okolo hrdla a čo najskôr z práce. Krvácam z jazyka, až odpútam myseľ od slov, čo sa naň derú. Veď zajtra je ten piatok!
9.15 – skúšam to znova s príjemkou.
9.20 – nech niekto príde, lebo v duchu stále frflem a už so sebou nemôžem vydržať. A to ja som tá v pohode pracovníčka.
9.50 – pacienti. A ešte pár pacientov. Prvá žiadosť o ruku. Ujo má 81, je vitálny a milučký. Len vraj nevie, čo na to jeho žena. Ale nech chvíľu počkám, už tiež nie je najmladšia. Dedko žmurká, že si len robí srandičky. Jedine, že by som mala záujem. Nevie si vraj ale predstaviť, prečo. Keď on ani peňazí nemá. Každopádne, dvere mám uňho otvorené.
10.30 – nemám príjemku. Snáď ju do piatku dostanem. Piatok je zajtra.
10.40 – razím bez príjemky. Podľa počítača. Pacienti, pacienti. Pani chce krém na tvár a vagínu. Má vraj vrásky a kvasinky.
11.15 – asi máme akciu na Xanax. Každý tretí pacient ich berie tri. Do módy sa vracajú rôzne antipsychotiká. Slovensko nemá peniaze ani nervy. Ja mám trochu peňazí a... a fakt mávam nervy. To až je vesmír v rovnováhe.
11.35 – Bol tu Peťo. Znova. Čuduj sa svete, ten Mig400 od Dr. ho nijak nevyliečil zo zápalu dutín. Rozmaznané chlapčisko, všetko musí mať. „Tak sa skoro uzdrav.“ „Buď to alebo do piatku umriem.“ Oooo, zajtra je piatok..!
11.50 – druhá možnosť vydať sa. Otec(cca 35) so synom(cca 5). Krpec sa najprv hanbí, ale potom ma začne namotávať. Nakoniec hovorí, že on raz chce takú manželku. „Takú, čo bude pracovať v lekárni?“ „Veď nieee. Teba! Chceš?“ Zatiaľ som mu nedala ruku, len omaľovanky.
12.00 – časové znamenie oznámilo dvanásť hodín a oheň na streche. Pán prišiel odovzdať preexpirované lieky. Ja (idot) som ich vzala. „To si vôbec nemala brať, máme málo miesta v karanténe.“ 249.krát. Približne. „Určite to ani nebral u nás. Nemala si to vôbec brať. Teraz to všetko povylupuj z plátov a daj do karantény.“
12.20 – pacienti a tak. Vylupujem lieky. Je ich celá taška. Fasa, že som ich teda vzala. Vaginálne čípky mám za nechtami a celá nimi smrdím. Tak mi treba. Pacienti. „Nemala si ich vôbec brať.“ 250.krát. Približne. Zajtra je piatok...
12.50 – lieky v karanténe, pacienti vybavení. Vyľudňuje sa. Som hladnáááá. Aj smädná. „Tu máš príjemku.“ „Je to orazené podľa počítača.“ „Podľa počítača? Určite si to urobila zle.“ Nech už je zajtra. (Zajtra je piatok, veď viete...)

O trištvrte roka pozerám na hodinky. Je 12.56. Fakt tu nikto nie je, snáď nedostanem z nudy mozgovú aneuryzmu.
13.00 – vrchnosť aj so svojou ratolesťou si vzadu vyberajú argumentačnú polhodinku. Ale mysleli aj na mňa. Nechali mi tu malé dieťa a pacientov. Chlapča sa v kútiku hrá a pacienti plačú.
13.15 – chlapec reorganizuje čaje. Najviac sa venuje urologickým a škatuľkám Prostenalu. Mal by si viac veriť.
13. 30 - ty si všetky tie lieky vylúpala z plátov? Veď to si nemusela robiť, bože. Hahahahaha. Ha. Ha. Aha tak. Neviem, čo mi to teda napadlo, zjavne plním neexistujúce pokyny. Zamestnanec mesiaca.
13.40 – Lexauriny pomaly dochádzajú a chlapec chce vyskúšať Avenoc hemoroid čípky. Pacientovi núka balenie prezervatívov. Už teraz sa stavia k svojmu urogenitálu viac ako zodpovedne. Ujo sa smutne usmieva, vraj nevie, či by dožil do konca záruky.
13.45 – dieťa a šéf-ratolesť odchádzajú. Pacienti prichádzajú. A ešte raz. Och, piatok, približuj sa.
14.05 – prichádza poobedná dodávka. Ani nie je taká veľká, ako som sa bála. A prišli nečakane načas, vyzerá to na skorý odchod domov. Pozitívna emócia dňa!
14. 30 – pacienti, lieky, hory plienok. Piatok na obzore.
14.58 – zavieram. Vypínam počítač, prezliekam sa v ústrety piatku.
15.05 – tancujem domov. Krásny život. Milujem blízke piatky.

Moje "L"-ko v lekárni bolo zvonku plné trpezlivosti a zvnútra občas klesalo na duchu. Snáď to nebolo poznať.
Nemohlo predsa! Koniec koncov, dvakrát som sa mohla vydať a k tomu... veď viete, aký je zajtra deň.

 Pseudoblog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár