Pred užitím si pozorne prečítajte príbalový leták

Slabý týždeň. Žiadna žiadosť o ruku. Už ani tá lekáreň nezaručuje sobášnu istotu na každých 5 dní. Moja bilancia je jedno pozvanie na 60%-ný spiritus (mladý, pekný a voňal, len som bola akurát nasrdená), jedna erekcia (toto považujem za ozajstný úspech, ujo mal pekne po 70tke a nepredali sme mu pred tým Clavin!), dve vyznania lásky a jedna všeobecná pochvala vzhľadu. Asi som mala pánovi odporučiť Ocutein.
Bolia ma nohy, som permanentne nasr... rozladená (ale z 99% nie kvôli pacientom) a podvedome kričím. Naši si so mnou nie sú schopní vypiť kávu v režime tichá domácnosť. Je totiž jedno, či má človek pred tárou 80 alebo 40. Aj tak nepočuje, ktorá škatuľka to sú tie antibiotiká. A tak prídem domov a hulákam, že som hladná aj smädná, lebo som dnes ešte nič nezjedla a sú 4 poobede.
A ešte, že zase treba prať biele. Že robím od 7 rána a nenávidím ľudí, ktorým bola dopriata obedná prestávka, že som univerzálny pracovník a zároveň len pracujúci študent, a tak si musím rozmyslieť, či si kúpim do práce nové biele tričko ALEBO nohavice. Asi tričko, nohavice budúci mesiac.

Potom dofrflem a premýšľam, či tej pani z lazov nakoniec museli zobrať nohu, či si ujo nezabudol pichnúť inzulín, či som bábätku trafila veľkosť cumlíka, či babičku niekto kontroluje, aby jedla Fromilid každý deň v rovnakom čase a ako veľmi Peťovi pomohla návšteva lekára, ktorý mu predpísal Mig400.
Myslím na dôchodcov, čo tvrdia, že sa ponáhľajú domov, ale zároveň radi porozprávajú, kde robili v 62-hom. Ako vravia, že si vystačia sami, ale nevedia trafiť Maninil do tašky.
A akí nevrlí prídu do lekárne, sťažujú sa, že u lekára strávili pol dňa a u nás nechali pol penzie, ale o chvíľu sú vďační za každé milé slovo a vravia: „Tie haliere si nehaj, dušinka, pójdeš s mládencem na zmrzlinu!“.
„Teta, treba vám na autobus, s mládencom sa prejdeme.“
Úsmevom chcem vyliečiť viac ako liekmi. A aj keď nechám objednávky a doplatky v robote, beriem si trochu práce domov. Niektorí ľudia vám jednoducho nemôžu ostať úplne ľahostajní.

Celý deň sa pohybujem v „L“-ku našej lekárne a keď vyjdem von, cítim sa omnoho uvoľnenejšie. My vlastne všetci celoživotne okupujeme pracovné boxy, obytné kóje, chodby a výťahy, ale na strechu sa vyberieme zriedka. A nakrátko. Pritom sa tam dá na všetko pozrieť s nadhľadom.
Nešlo by to aj v kóji? Nemôže si každý vziať do svojho pracovného „L“-ka škridlu a trochu sa povzniesť aj na prízemí?
Ja sa o to pokúšam 8hodín denne, vy, prosím, berte tento blog ako reťazovku.

 Blog

20 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu