Rozprávky nevznikli preto, aby deti zaspali, ale aby sa dospelí zobudili. (Milan Rúfus)

V detstve som sa snažila kopírovať žitie dospelých. Potajme som pila ozajstnú kávu a fajčila pastelky. Dedkova káva spoza jeho roztvorených novín po troške mizla a on sa tváril, že to nevidí. A keď nevidela babka, sám mi prisunul hrnček. Po káve som zas varila. Ako babka. Ona v kuchyni a ja vonku (v blate), v maminých lodičkách, ako dospelá, ako dáma. Prečo nevarí v lodičkách aj babka? A stále som kreslila. Vtedy, keď dedko čítal Rodokaps, aj vtedy, keď fajčil. Tak som sa usadila k stolu a kreslila vlastný westernový príbeh. Fajčila vlastné cigarety. Väčšinou ružové, tými som kreslila málo.


Ako malá som vždy hovorila presne to, čo si myslím. Mlčala, keď na mňa niekto naliehal a naliehala, keď dospelí mlčali. Kládla som otázky, na ktoré som nepoznala odpovede. Verila, že dospelí ich na všetko majú. Aj mali, len občas som bola na ne malá. Neznášala som, ako ma podceňujú. Určite by som vysvetlenia pochopila, nebola som už malá. Viete ja som vo svojej hlave „nebola malá“ odkedy sa pamätám. Aplikovala som dospelácke slová, lebo mali moc a zneli vznešene. Používala som gestá rozhádzaných rúk, také veľkolepé, tak vypĺňali priestor. Snažila som sa rozosmiať dospelých a keď sa mi to podarilo, cítila som sa hrdo. V posteli som sa túlila k vankúšu, ale spať som šla čo najneskôr. Až vtedy, keď dospelí. Zdalo sa mi, že z rozprávok som vyrástla v momente, keď som začala vysávať.

Ako dieťa som chcela byť ako všetci. Stratiť sa v krúžku šikovných rúk, vedieť pliesť vence z púpav a nedobabrať si nimi tričko. Chcela som sa vedieť prekrútiť cez preliezačku a nebáť sa psov, získať toľko vecí. A chcela som, aby o mne ľudia nehovorili ako o dieťati. Nech radšej vravia, že som „veľká“.




Už dlho nepijem kávu tajne a pastelkami stále robím dym. Niektoré veci sa zjavne nezmenili. Dymím na papier, prospieva to môjmu zdraviu. Stále veľmi nepoužívam ružovú. Varím bosá a vždy mám vo vlasoch trochu múky. Už viem, že byť dámou neznamená nosiť lodičky.

Vlastne je viac vecí, ktoré sa nezmenili. Ja totiž ešte vždy hovorievam, čo si skutočne myslím. Dávam si pozor na spôsob vyjadrovania a naučila som sa taktu. Rozosmievam dospelých, lebo mi príde ťažšie rozosmiať dieťa. Chodievam spať neskoro, ale tlačí ma k tomu dlhý deň. Ľahnúť si do postele skôr pre mňa znamená istú úľavu, už nie trest.
Ešte stále sú chvíle, keď chcem byť ako všetci. Nevytŕčať spomedzi ľudí a nemať strach zo psov. Len keď sa pozriem zblízka, napadne mi, že je možno dobre, ak sa líšim a prestáva ma to desiť. Ak nepodlieham všedným túžbam a nenechávam sa viesť. Lebo ešte nikdy nebol úplne spokojný ten, čo si zvolil ľahkú cestu. Takže sa predieram davom s vlastnými zásadami a vlastnou tvrdou hlavou, s vlastnými cieľmi aj zbraňami, ktoré majú posunúť vpred mňa a pritom nikoho nezraniť. Nechcem byť iná za každú cenu, len ak byť „rovnaký“ nevyhovuje môjmu presvedčeniu. Časom mi prestalo záležať na tom, či ma niekto nazve dieťaťom alebo „veľkou“, lebo už nechcem byť „veľká“. Skôr veľký človek.


Takže niečo je predsa iné. Rešpektujem mlčanie druhých. Občas kladiem otázky, na ktoré sama poznám odpovede. Niekde v kútiku mňa. Chcem sa uistiť, dostať povzbudenie, lebo už nemám stále pocit, že som dosť dospelá, aby som všetko zvládla sama a všetkému porozumela. Radšej by som bola to dieťa, ktoré chce získať toľko vecí. Veľa obrázkov, veľa korálikov, sponiek a pasteliek. Teraz len nechcem strácať. Ľudí. Ale možno to, že v sebe nenechávam umrieť ten kúsok dieťaťa ma robí dospelou.




A ešte... z rozprávok sa nedá vyrásť. Lewis si myslí, že raz budeme dosť starí na to, aby sme znova čítali rozprávky.
Má pravdu.

 Úvaha

15 2 0 0 3

Komentuj

8 komentov k blogu