Skrátka mám písať bakalárku. Som necelý mesiac pred povinným odovzdaním a mám len jednu blbú kapitolu z trochu. Ba čo viac, písaním druhej a tretej zisťujem, že i tá prvá je vlastne celá na hovno.
Zase som sa dostal do situácie, kedy som podcenil, lepšie povedané odflákol začiatky mojej práce a niekde v jej polovici si konečne začínam naplno uvedomovať ako som v úvode chyboval. Blbé štyri týždne zvyšujú do hraničného termínu, pričom dovtedy musím spraviť ešte i minimálne jednu ďalšiu seminárku do školy. Času je málo a odhodlania či energie žalostne málo.
Som prakticky prvý deň bez môjho realizačného tímu a jedinej milovanej odbornej asistentky, ktorá pre mňa odviedla už kvantum nenahraditeľnej práce. Chrípka mi odstavila moje drobča a moja nálada zrejme i preto balansuje niekde okolo bodu nula a nižšie.
Dnes som si dal vytlačiť 90stranový dokument od ktorého som očakával naozaj veľa. Vo verzii v ktorej mi ale dnes večer dorazil mi zrazil chúťky na večer strávený pri bakalárke na najnižšiu hranicu. Absolútne nečitateľné, bez obrázkov, grafov, tabuliek - skrátka nepoužiteľné. Neostalo mi teda nič iné ako poďakovať za snahu a pokúsiť sa to nejak vyriešiť. Samozrejme, že je to brzda v už beztak slabom tempe a sklamanie taktiež.
Viete, človek sa poteší že toto si fajn naplánoval, môže od toho dať starosti bokom a počkať si na konečný produkt a keď mu to potom nevyjde, sklamanie mu podrazí kolená. Je to zdanlivo málo. Naozaj len zdanlivo. Situácia posledných dní je totiž naozaj zúfalá, škola sa mi rúca na hlavu a ja sa stále neviem dokopať k vyšším obrátkam. Všetko je to samozrejme len moja vina, no prečo sa nevyplakať, keď už mám možnosť blogovať...
O čo mi vlastne ide?
Neviem... napísal som momentálne štyrom ľuďom no nikto neodpisuje. Občas sa to stáva a nemá obzvlášť veľký význam sa nad tým pozastavovať, no ak sa to stane v nesprávnu chvíľu... zbožňujem ten pocit keď som troska a môžem si dať facku a vynadať, že moje problémy oproti skutočným problémom tohto sveta pôsobia naozaj smiešne.
Je to myslím katarzia či ako sa to volá. Proste sebatrýznenie. Niečo ako opak môjho bohémskeho života kalokagatie.
Keď už to nepomáha, aspoň to tlmí tú stupňujúcu sa nechutnú sebaľútosť, ktorou tak strašne opovrhujem v reálnom svete.
Otázka teda zostáva. O čo mi vlastne ide?
Jediné na čo myslím v tieto biedne dni je chvíľka relaxu. Vedomý si toho, že v najbližšej dobe si ho veľa nedoprajem túžim po využití tých pár skoro-voľných dní čo prídu, na niečo pekné, priateľské, späté s prírodou.
Často myslím na dovolenku v Slovenskom raji a na to ako tam bolo úžasne. Túžim sa tam vrátiť fyzicky a keďže viem, že to nie je možné, vraciam sa tam aspoň v spomienkach.
Snívam o dni strávenom niekde ďaleko od rodného Pressburgu i napriek tomu ako toto mesto zbožňujem. Chcem byť s ľuďmi, ktorí chcú byť so mnou a nepočúvať nič iné než to na čo som zvyknutý a to čo som ochotný počúvať. Fotiť sa samospúšťou a vylihovať v prvých steblách mäkkej trávy.
Dosiahnuť vytúžený skalnatý vrchol a zapísať svoju účasť do turistickej knihy. A pri posledných lúčoch slnka si sadnúť kamsi do koliby na výdatnú večeru. Pohľadom skĺznuť po tých okolo mňa a usmiať sa na tie unavené výrazy purpurových líc a prepotených vlasov. Ufúľané šatstvo a pach potu a trávy... a už sa nesie rezeň s hranolkami. Za chvíľu usadneme do auta a vyberieme sa domov. A tam v aute pri podvečerných melódiach rádia budem pevne zvierať volant, kontrolovať tých vzadu s hlavami opretými o okná a očami zatvorenými v spravodlivom spánku umorených. Trpezlivo odpovedať každých pätnásť minút mojej malej na tradičnú otázku o tom, či ma tá ktorá pesnička náhodou neuspáva...
Dorazím domov a všetko bude v poriadku. Už nebudem hľadieť na písanie bakalárky a drvenie sa na štátnice. Už budem hľadieť na rýchle napísanie dobrej práce, ukončenie štátnic v prvom kole, aby som si potom mohol vychutnávať tú voľnosť ktorú som si práve doprial.
Na chvíľu mi ostalo veselšie. Asi si idem pozrieť futbal a dúfať, že aspoň tí naši vyhrajú. A že mi niekto odpíše... niekto kto poteší jednoduchým slovom a ušetrí ma zbytočných mudrovačiek o ničom.
Rok v znamení Bc. sa blíži k zdárnemu koncu. Nech žije sloboda slova a pseudoblogy denníkovej formy!
Denník
Komentuj
4 komenty k blogu
2
vieš že tvoja malá stojí stále pri tebe
a aj tú bakalárku zvládneš a štátnice tiež ty moje najmúdrejšie... a potom budeme vylihovať v tráve, oddychovať, budeme sa ľúbiť, ležať na móle, napchávať sa rezňami aa jesť pašteky proste čokolvek, ničím neobmedzovaní.. a je úplne jedno kde to bude... hlavne že tam budeme my všetci.. a ver mi že sa toho čoskoro dočkáme, len treba teraz trochu zabojovať, takže šup šup moje najmilovanejšie pustiť sa do bakalárky a potom príde aj zaslúžená odmena..
..a že ťa ľúbim to vieš
a aj tú bakalárku zvládneš a štátnice tiež ty moje najmúdrejšie... a potom budeme vylihovať v tráve, oddychovať, budeme sa ľúbiť, ležať na móle, napchávať sa rezňami aa jesť pašteky proste čokolvek, ničím neobmedzovaní.. a je úplne jedno kde to bude... hlavne že tam budeme my všetci.. a ver mi že sa toho čoskoro dočkáme, len treba teraz trochu zabojovať, takže šup šup moje najmilovanejšie pustiť sa do bakalárky a potom príde aj zaslúžená odmena..
..a že ťa ľúbim to vieš
3
Peti, to bolo krasne napisane a Ondro to napisal...ale ved ja ta chvalim pri kazdom pisani tusim
Napíš svoj komentár
Páči sa mi, ako prechádzaš od tej práce na bakalárke cez opis výletu až kamsi k výhľadu na (snáď) menej vystresovanú budúcnosť.
Môžem sa Ťa ešte opýtať- na akú tému to máš?