Mal som krásny sen... napoviem...

Pred dvomi dňami som mal sen. Vlastne som ich mal dva, no len tento druhý stojí za zmienku. Uvedomil som si vďaka nemu, ako veľmi už trpí hmotná časť môjho ega týmito šľahnutými zmenami poveternostných podmienok.
Za posledné roky som si celkom dosť silno zvykol, že nijaká zima prakticky neexistuje. Tento rok je ale výnimkou v dlhej rade za sebou idúcich globálnym oteplovaním ovplyvnených zimných období. Snehu je viac než dosť a myslím, že každý jeden skromný občan nášho štátu sa už z neho a rovnako tak z kolegu ľadu, stihol vytešiť viac než je zdravé. Miestami sa toto vytešovanie, predovšetkým v polohe zlomená noha na sánkach, či opuchnutá riť po tesnom kontakte s povrchom zemským v zátvorke zľadovateným, dalo považovať aj za nezdravé, alebo zdraviu škodlivé.
Ono nie som nijako zaujatý voči tomuto ročnému obdobiu, no to čo sa zvykne len hovoriť, teraz platí viac než inokedy - čo je veľa to je moc.
Možno proste nie som len zvyknutý na to, že zima trvá tak dlho, možno je len tuhšia než bývala doteraz, no oveľa pravdepodobnejšie mi príde nasledovné:
Proste mi lezie na nervy, že vonku nedokáže vydržať nejaké stále počasie viac než jeden deň, pričom i to je niekedy veľa. Skrátka ja sa potrebujem dlhodobo aklimatizovať na každú zmenu, pričom každá jedna by mala trvať určité zodpovedajúce obdobie, aby moja aklimatizácia nevyšla nazmar. Teda áno nenávidím zmeny (a prekvapenia grrr). Prečo, keď sa mi raz ráno pri modrastej oblohe zazdá, že slnko žiari o čosi jasnejšie a vzduch je o čosi teplejší, hneď ako vyjdem o osem hodín zo školy, papuľu mi ovalí sibírska magistrála a do očí napichajú ihličky snehu. Tak buď je proste hnusne a Kita (*menovaný zväčša nemenovateľný nesmrteľný smrteľník Ing. Doc. Kita PhD a nevímČoBárčoEšte, je niečo medzi bohom a bohom ktorého uctieva samotný boh, tak preto sa mu pripisuje toľká výnimočnosť vo veci vplyvu na frontálne zmeny počasia) je dlhodobo nasratý, pričom teda zosiela na nás pohromy a skazu, alebo je mu fajn, možno sa aj podpod fúz usmieva (Kita nemá fúzy, och ja neveriaci bedár) a slnkom vleje svojim sliepňajúcim poddaným do životov radosť a smiech.

Sám sa čudujem ako veľmi dokážem za pár minút úplne odbočiť od danej témy... Teda k tomu snu. Trochu ho popíšem.
Kráčal som s niekým (nepamätám sa s kým, ale mám silný teoretický predpoklad, že to bolo buď moje drobča, alebo môj little big brother, resp. obaja spolu...) po kamennej cestičke (né kečo ty si to nebol, lebo ty si viac pri compe ako s nami vonku z oboch strán lemovanej stromami. Všetko sa tak trochu zelenalo. Tá zeleň bola ale tak svieža a čistá, že sa mi chcelo skákať. Vo sne si to totiž môžem dovoliť, iba tam si totiž nepripadám ako postihnuté kozľa. Drobné púčiky rastlín opatrne vykúkali spomedzi voňavých stebielok trávy a vo vzduchu bolo celkom jasne cítiť blížiacu sa jar. Okrem povestnej sladkastej vône vytúženého okvetia do uší znel i tichý spev prvých navrátilcov z teplých krajov.
Mikina cez rameno alebo okolo pása a chĺpky na odhalených predlaktiach sa trochu vztýčia keď sa príjemný osviežujúci vánok oprie do našich tiel. Modrá obloha a na nej konečne biele v mysli tvarovateľné oblaky. Konečne sa rozmrazuje i fantázia a dokáže odhaľovať rôzne ovečky, srdiečka, autá či logo slovanu hore na oblohe. Už žiadna celistvá sivá ničota, ktorá zahalí myseľ a pohltí náladu. Už nikdy viac... (teda minimálne trištvrte roka nie).
Nuž ako sa tak pozriem von oknom na tú šedú clonu s drobným snehom usadzujúcim sa na zaľadnených chodníkoch, musím povedať, že táto tepelná rozkoš, je ešte veľmi, veľmi ďaleko... ach jo. Ako raz povedal Julián v šiestom diely Slávnej Päťky - žebráci si nevybírají.

Dobrú chuť k obedu

 Denník

2 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu