Zaspala som. Prvý krát som s ňou nemohla ísť k lekárovi. A pritom som tak veľmi chcela. Zvracala už pár dní, aj keď jej stav bol lepší. Antibiotiká zabrali. Keď dostala prvé dve injekcie, rozplakala sa a vyliezla mi na plece. Malé osemtýždňové šteniatko mopsa. Naozaj malé. Ostatné mopsy sú v jej veku omnoho väčšie. Sú z nich mackovia. A ona je taký škriatok. Prišla na svet ako posledná. Jej matka, tiež moja fenka, ju vrhla v takmer záchvate. Mala nadmieru vody na pľúcach. Narodila sa zvláštna- ako jediná mala bielu labku. To bolo jej prvé meno- Biela Labka. A keď pomaly utekal čas a šteniatka rástli, len ona nie dostala meno Malá Maja. Po tom, ako sa mi začala škriabať na plecia, keď sa cítila v nebezpečí, som k nej začala mať hlbší vzťah. Nenechávala som ju samú, venovala jej nadmieru času. A raz, keď som sa tak na ňu pozerala a hladkala ju, povedala som jej "Ty si taká maličká. Ty si moja Fenikelka!" Neviem, čo ma to napadlo. A zrazu som dostala teploty aj ja. Nemohla som s ňou ísť k lekárovi. Išla moja mama, brat a priateľ. Ja som spala. Zrazu sa otvorili dvere na izbe. Otvorila som oči. Brat si kľakal k mojej posteli držiac ju v rukách. "Už ti dlho nepožije! Chceš sa s ňou rozlúčiť? Idú ju dať utratiť... Lekár radil... Má rázštep podnebia..." Ale ako je to možné? Pýtala som sa sama seba. Veď ona papá.Áno, zvykne kýchať vonku ňufáčikom mliečko a rôzne kašičky, keď jej nalejeme toho do papuľky viac, ale inak nič. "Chceš ju ešte do rúk?" Pýtal sa brat i naďalej. Nevedela som. Naozaj som sa nevedela rozhodnúť. Vziať ju do rúk- vzťah by sa prehĺbil skôr, než by som to mala premyslené. Nevziať ju do rúk- možno si to budem vyčítať. Ale ja sama s tým nič neurobím. Sama ich nepresvedčím. A otec ju bude chcieť hneď utratiť... "nie, nechcem!" odpovedala som a ľahla si na bok.
ale ona je tak malá a krásna..pomyslela som si, keď som sa na ňu pozrela...
"koľko má šancu žiť?" opýtala som sa ich troch "čo vravel lekár?"
"Možno dva týždne... Možno dva roky...Alebo sa s tým naučí žiť a prežije desať rokov, ale to by bola jedna z desiatich."
"Ale veď s ňou dokopy nič nie je. Nie je normálne nechať ju utratiť! Ja vám ju nedám! Je moja a ak má umrieť, nech umrie v mojom náručí normálnou smrťou a nie v mojom náručí usmrtením!" povedala som razantne.
Nie som Boh, aby som rozhodla o jej živote. A ona sa snaží žiť. Možno sa stane zázrak. Veď človeku s rakovinou predvídajú päť rokov a prežije desať... Prečo by ona nemohla prežiť viac, ako dva týždne? Veď aj rok bude niečo...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár