a vtáctvo umlčí svoj štebot,
pery svoje navždy zovriem,
nech nevyslovím jediné slovo.
Keď raz vánok prestane viať,
a srdce neustane krvácať,
stečie pár sĺz po líci
k nemým perám.
Keď raz ruži opadnú lupene,
a hviezdy nebudú vedieť,
či žiariť majú,
privriem navždy silno viečka,
nech zastavím svoj plač.
Ale keď sa môj život
začne podobať
nekonečnej púšti,
behu osamelého bežca,
oblohe bez hviezd,
a dňu bez svetla,
vtedy stačí,
že ku mne pristúpiš ty,
a nakloniac sa ku mne zašepkáš,
čo vieme obaja.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár